Nie všetci odborníci, ktorí sa podieľajú na diagnostike a liečbe infekcií, prichádzajú do priameho kontaktu s pacientom. Klinický mikrobiológ patrí medzi nenápadných, no kľúčových partnerov modernej medicíny. Za identifikáciou pôvodcov infekčných ochorení, interpretáciou laboratórnych nálezov či odporúčaniami pre cielenú antimikrobiálnu terapiu stojí expertíza, ktorá pomáha premieňať laboratórne údaje na informácie využiteľné v klinickej praxi. V období rastúcej antimikrobiálnej rezistencie a čoraz komplexnejšej zdravotnej starostlivosti sa tak laboratórium stáva aktívnou súčasťou diagnostického a terapeutického procesu. Práve prepojenie mikrobiologických poznatkov s klinickou realitou prináša najväčšiu hodnotu, pretože umožňuje správne interpretovať laboratórne nálezy a využiť ich v prospech pacienta.

Úvod: keď výsledok nestačí

Infekčné ochorenia zostávajú aj napriek pokroku modernej medicíny významnou diagnostickou a terapeutickou výzvou. Klinický obraz býva často nešpecifický, pacienti sú čoraz starší a polymorbídnejší a možnosti liečby stále viac ovplyvňuje antibiotická rezistencia. Celosvetovo sa infekčné a ďalšie prenosné ochorenia podieľajú približne na štvrtine všetkých úmrtí a každoročne ovplyvňujú zdravie miliónov ľudí po celom svete (1). V prostredí, kde je potrebné rozhodovať rýchlo a zároveň presne, zohráva kvalitná mikrobiologická diagnostika kľúčovú úlohu. Samotný laboratórny nález však nie vždy poskytuje jednoznačnú odpoveď. Pred klinikom často stoja otázky, ktoré nemožno vyriešiť len prečítaním výsledkového listu. Predstavuje izolovaný mikroorganizmus skutočného pôvodcu infekcie, alebo ide len o kolonizáciu? Ide o kontamináciu vzorky, alebo o klinicky významný nález? Treba antibiotickú liečbu eskalovať, deeskalovať alebo ju vôbec nezačínať? Práve v tomto priestore sa naplno prejavuje význam klinického mikrobiológa – odborníka, ktorý pomáha premieňať laboratórne nálezy na informácie využiteľné pri starostlivosti o pacienta.

Predanalytická fáza: 
keď o výsledku rozhodujú prvé minúty

Kvalita mikrobiologického výsledku sa neurčuje iba v laboratóriu. Samotný diagnostický proces pozostáva z viacerých na seba nadväzujúcich krokov, pričom rozhodujúca časť z nich prebieha ešte pred samotnou analýzou. Práve predanalytická fáza predstavuje jednu z najvýznamnejších, no zároveň najčastejšie podceňovaných súčastí mikrobiologickej diagnostiky (Obrázok č. 1).

Jej význam potvrdzujú aj publikované údaje, podľa ktorých približne 60 – 70 % všetkých laboratórnych chýb vzniká v predanalytickej fáze. Ide tak o najväčší zdroj ovplyvniteľných diagnostických pochybení. Medzi najčastejšie príčiny patria nesprávne indikované vyšetrenia, odber nevhodného biologického materiálu, nedodržanie aseptických postupov, oneskorený transport vzorky do laboratória alebo odber po začatí antibiotickej liečby (2). Dôsledkom môžu byť falošne pozitívne aj falošne negatívne výsledky, ktoré následne ovplyvňujú diagnostické aj terapeutické rozhodnutia.

Osobitnú pozornosť si zasluhuje správna indikácia vyšetrenia. Mikrobiologické vyšetrenie by malo odpovedať na konkrétnu klinickú otázku a vychádzať z reálneho podozrenia na infekčné ochorenie. Neindikované alebo neúčelné vyšetrenia zvyšujú pravdepodobnosť záchytu klinicky nevýznamných mikroorganizmov, čo môže viesť k nesprávnej interpretácii nálezu, k zbytočnej antibiotickej liečbe alebo k ďalším nepotrebným vyšetreniam (3). Rovnako dôležité sú aj výber, načasovanie a technika odberu biologického materiálu. Reprezentatívny biologický materiál odobratý správnou technikou výrazne zvyšuje kvalitu vyšetrenia a umožňuje spoľahlivejšiu interpretáciu výsledku. Praktickým príkladom sú hemokultúry. Odber realizovaný po podaní antibiotík môže výrazne znížiť pravdepodobnosť záchytu pôvodcu infekcie, pretože antimikrobiálna liečba redukuje množstvo životaschopných mikroorganizmov vo vzorke, zatiaľ čo kontaminácia vzorky kožnou mikrobiotou môže viesť k mylnému záveru o prítomnosti bakteriémie. Neoddeliteľnou súčasťou predanalytickej fázy je aj komunikácia medzi klinikom a laboratóriom a poskytovanie relevantných klinických informácií. Informácie o klinickom stave pacienta, predchádzajúcej antibiotickej liečbe či lokalizácii infekcie umožňujú laboratóriu zvoliť optimálny diagnostický postup a následne interpretovať výsledok v správnom kontexte. Aj technicky bezchybne vykonané vyšetrenie môže mať bez týchto údajov obmedzenú klinickú hodnotu (4). Dôležitým článkom celého procesu je samotný transport vzorky do laboratória. Oneskorený alebo nevhodný transport vzorky môže viesť k degradácii citlivých patogénov alebo k premnoženiu kontaminujúcich mikroorganizmov. Predanalytická fáza preto nie je iba technickou prípravou pred samotnou analýzou, ale predstavuje základný predpoklad spoľahlivej diagnostiky a správnej interpretácie nálezov (3).

Interpretácia mikrobiologického nálezu:
od výsledku ku klinickému rozhodnutiu

Ak je predanalytická fáza základom kvalitného výsledku, jeho správna interpretácia predstavuje ďalší nevyhnutný krok na ceste ku klinickému rozhodnutiu. Mikrobiologický výsledok sám osebe neurčuje diagnózu. Predstavuje iba jednu časť diagnostickej skladačky, ktorej význam vzniká až po spojení s klinickým obrazom pacienta, laboratórnymi výsledkami a epidemiologickými súvislosťami. Úlohou mikrobiológa preto nie je len identifikovať mikroorganizmus, ale aj pomôcť určiť, či je skutočným pôvodcom ochorenia a aký význam má jeho prítomnosť pre konkrétneho pacienta (5).

Jednou z najčastejších výziev klinickej mikrobiológie je rozlíšenie medzi kolonizáciou, kontamináciou a skutočnou infekciou. Prítomnosť mikroorganizmu vo vzorke totiž automaticky neznamená, že je pôvodcom ochorenia. Ľudský organizmus je prirodzene osídlený množstvom mikroorganizmov a ich záchyt môže v mnohých prípadoch odrážať iba kolonizáciu bez klinického významu (6). Typickým príkladom je asymptomatická bakteriúria alebo kandidúria u starších pacientov či u pacientov s permanentným močovým katétrom. Izolácia baktérií alebo kvasiniek z moču v takýchto prípadoch často nepredstavuje infekciu a nevyžaduje okamžitú antimikrobiálnu liečbu. Význam takéhoto nálezu sa však mení podľa klinického kontextu. U kriticky chorého pacienta, pacienta s neutropéniou alebo po transplantácii môže byť rovnaký nález signálom zvýšeného rizika invazívnej infekcie a vyžadovať odlišný diagnostický a terapeutický prístup (7).

Mikrobiologická interpretácia je obzvlášť náročná pri vzorkách z lokalít s prirodzene prítomnou mikrobiotou. Pri vyšetrení spúta, kožných defektov alebo chronických rán sa často zachytáva zmiešaná mikrobiota a určenie skutočného pôvodcu infekcie môže byť komplikované (7). Typickým príkladom sú chronické diabetické ulcerácie alebo dekubity. Kultivačné vyšetrenie z povrchu rany často zachytí viacero mikroorganizmov súčasne, napr. Staphylococcus aureus, Enterococcus faecalis, Pseudomonas aeruginosa či rôzne enterobaktérie. Nie všetky izolované mikroorganizmy však musia byť skutočnými pôvodcami infekcie. Kým niektoré predstavujú iba kolonizáciu z povrchu rany, iné sa podieľajú na invazívnom infekčnom procese.

Význam klinického kontextu sa výrazne prejavuje aj pri interpretácii hemokultúr. Izolácia koaguláza-negatívnych stafylokokov v jednej hemokultúre často predstavuje kontamináciu vzniknutú počas odberu. Ak sa však rovnaký mikroorganizmus opakovane izoluje z viacerých hemokultúr u pacienta s centrálnym venóznym katétrom, implantovanou chlopňou alebo klinickými známkami sepsy, môže ísť o skutočnú bakteriémiu vyžadujúcu si liečbu. Samotný laboratórny výsledok je v oboch prípadoch rovnaký, jeho klinický význam je však zásadne odlišný.

Osobitnú pozornosť si vyžadujú mykologické nálezy. Izolácia Aspergillus sp. z bronchoalveolárnej laváže môže mať u imunokompetentného pacienta minimálny klinický význam, zatiaľ čo u neutropenického pacienta po chemoterapii môže predstavovať známku invazívnej aspergilózy s vysokou mortalitou (7). Význam mikrobiologického nálezu preto nemožno nikdy hodnotiť len na základe výsledku vyšetrenia. Potenciálne rozdielny pohľad na ten istý mikrobiologický nález zo strany klinika a mikrobiológa ilustruje Obrázok č. 2.

Interpretácia mikrobiologického nálezu sa však nekončí identifikáciou pôvodcu infekcie. Ak identifikácia mikroorganizmu odpovedá na otázku „kto je pôvodcom infekcie,“ potom antibiogram pomáha odpovedať na otázku „ako ho liečiť.“ Ani výsledok citlivosti však nemožno hodnotiť mechanicky. Hoci býva antibiogram často vnímaný ako jednoduchý prehľad citlivosti a rezistencie, jeho interpretácia si vyžaduje odborné znalosti a znalosť klinického stavu. Citlivosť stanovená in vitro totiž nemusí automaticky znamenať úspešnú liečbu in vivo. Pri výbere antibiotika treba zohľadniť lokalizáciu infekcie, závažnosť klinického stavu, farmakokinetické a farmakodynamické vlastnosti lieku, ako aj schopnosť dosiahnuť účinnú koncentráciu v mieste infekcie. Práve schopnosť správne využiť údaje z antibiogramu pri výbere, úprave alebo deeskalácii antibiotickej terapie je dnes jedným z kľúčových pilierov racionálnej liečby infekcií a základným princípom antibiotického stewardshipu (8).

Antibiotická rezistencia a antibiotický stewardship:
spoločná zodpovednosť

Antibiotiká patria medzi najvýznamnejšie objavy modernej medicíny. Umožnili bezpečnejšie chirurgické zákroky, transplantácie, intenzívnu onkologickú liečbu aj zvládanie infekcií, ktoré boli ešte pred niekoľkými desaťročiami spojené s vysokou mortalitou. Dnes však čelíme paradoxu ich úspechu – čím častejšie a menej cielene antibiotiká používame, tým rýchlejšie strácajú svoju účinnosť. Antibiotická rezistencia preto nepredstavuje iba laboratórny fenomén, ale aj závažný medicínsky aj spoločenský problém, ktorý ovplyvňuje výsledky liečby, dĺžku hospitalizácie, ekonomické náklady na zdravotnú starostlivosť a prognózu pacientov (9).

Vznik rezistencie je prirodzeným evolučným procesom, ktorý však výrazne urýchľuje nesprávne používanie antibiotík. Význam rezistencie narastá najmä pri multirezistentných mikroorganizmoch, akými sú karbapeném-rezistentné enterobaktérie, meticilín-rezistentný Staphylococcus aureus (MRSA), vankomycín-rezistentné enterokoky, Acinetobacter baumannii či Pseudomonas aeruginosa. Infekcie spôsobené týmito patogénmi sú často spojené s obmedzenými terapeutickými možnosťami, potrebou použitia rezervných antibiotík a vyšším rizikom komplikácií. Každé podanie antibiotika preto vytvára selekčný tlak, ktorý zvýhodňuje prežívanie rezistentných mikroorganizmov (10).

Riziko však nepredstavuje iba nesprávne podávanie antibiotík alebo ich podávanie pri vírusových ochoreniach. Významný podiel má aj nevhodne zvolená empirická liečba, neprimerane dlhé liečebné programy a používanie širokospektrálnych antibiotík tam, kde by postačovala užšie cielená liečba. Výber prvotnej empirickej antibiotickej liečby by mal vychádzať nielen z klinického obrazu pacienta, ale aj zo znalostí lokálnej epidemiologickej situácie. Spektrum pravdepodobných patogénov a ich mechanizmov rezistencie sa môže významne líšiť medzi komunitnými a nozokomiálnymi infekciami, jednotlivými oddeleniami či zdravotníckymi zariadeniami. Praktickým príkladom je rozdiel medzi komunitne získanou a nozokomiálnou pneumóniou. Kým pri komunitných infekciách dominujú najmä druhy Haemophilus influenzae alebo Streptococcus pneumoniae, pri nemocničných infekciách treba zohľadniť aj výskyt multirezistentných gramnegatívnych baktérií, MRSA či Pseudomonas aeruginosa (9). Zaujímavým príkladom je aj pacient s recidivujúcimi infekciami močových ciest. Opakované empirické podávanie antibiotík bez mikrobiologického vyšetrenia môže postupne viesť k selekcii rezistentných kmeňov. Situácia sa tak môže zmeniť z jednoducho riešiteľného problému na chronický stav s opakovanými relapsmi a výrazne obmedzenými terapeutickými možnosťami.

Práve preto vznikol koncept antibiotického stewardshipu. Ide o koordinovaný súbor opatrení, ktorých cieľom je zabezpečiť racionálne používanie antibiotík pri zachovaní maximálnej bezpečnosti a účinnosti liečby. Antibiotický stewardship nepredstavuje snahu antibiotiká obmedzovať, ale používať ich správne. Jeho základom je princíp podania správneho antibiotika správnemu pacientovi, v správnej dávke, správnou cestou podania a počas primerane dlhej doby liečby (11). Mimoriadne názorným príkladom významu stewardshipu je pacient prijatý na jednotku intenzívnej starostlivosti so septickým stavom. V úvode dostáva širokospektrálnu kombinovanú liečbu, pretože oneskorenie účinnej terapie by mohlo byť fatálne. Po identifikácii pôvodcu však nastáva rozhodujúci moment – pokračovať v širokospektrálnej liečbe, alebo prejsť na cielené antibiotikum? Ak laboratórium identifikuje citlivého pôvodcu infekcie, treba prejsť na užšie cielené antibiotikum. Tento postup, označovaný ako deeskalácia liečby, znižuje selekčný tlak podporujúci vznik rezistencie a zároveň výrazne redukuje riziko nežiaducich účinkov, vrátane infekcie spôsobenej Clostridium difficile (12).

Úspešný antibiotický stewardship však musí byť založený na úzkej spolupráci klinika a mikrobiológa, pretože každé správne indikované vyšetrenie, správne interpretovaný mikrobiologický nález a každá racionálne zvolená antibiotická liečba predstavujú kroky k zachovaniu účinnosti antibiotík. Antibiotická rezistencia totiž nepredstavuje problém budúcnosti, ale realitu súčasnej medicíny a každé rozhodnutie o antibiotickej liečbe ovplyvňuje nielen aktuálneho pacienta, ale aj budúce možnosti liečby ďalších pacientov.

Mikrobiológ ako svedok meniacich sa infekcií

Infekčné ochorenia patria medzi najdynamickejšie oblasti medicíny. Spektrum patogénov, ich virulencia, rezistencia aj geografické rozšírenie sa neustále menia. To, čo bolo pred niekoľkými rokmi raritou, môže byť dnes bežnou súčasťou klinickej praxe, napríklad čierny kašeľ spôsobený druhom Bordetella pertussis alebo lokálne epidémie osýpok. Klinický mikrobiológ stojí v prvej línii týchto zmien, pretože práve laboratóriá často zaznamenávajú nové trendy skôr, než sa prejavia v oficiálnych epidemiologických štatistikách. Denné vyšetrovanie stoviek až tisícov vzoriek z rôznych regiónov a pracovísk poskytuje laboratóriu jedinečný pohľad na meniaci sa obraz infekčných ochorení a umožňuje zachytiť trendy, ktoré by pri sledovaní jednotlivých pacientov zostali nepovšimnuté (13).

Zaujímavým príkladom sú invazívne pneumokokové infekcie. Zavedenie očkovania viedlo k výraznému poklesu niektorých sérotypov Streptococcus pneumoniae, zároveň sa však začali presadzovať iné sérotypy, ktoré boli predtým menej časté. Mikrobiologické laboratóriá poskytli prvé údaje, ktoré na tieto posuny upozornili a umožnili hodnotiť reálny dopad očkovacích programov (14). Podobne bol v posledných rokoch v Európe zaznamenaný nárast závažných invazívnych infekcií spôsobených Streptococcus pyogenes, vrátane nekrotizujúcich infekcií mäkkých tkanív a streptokokového toxického šoku. Ochorenie, ktoré si mnohí spájajú s angínou, sa tak opäť pripomína aj vo svojej najagresívnejšej forme (15).

Mikrobiológ zároveň sleduje dôsledky globalizácie a rastúcej mobility populácie. Infekcie, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi považované za exotické, sa dnes objavujú aj v našom geografickom priestore. Diagnostika importovanej malárie, amébových infekcií či ďalších tropických ochorení už nie je výlučne záležitosťou vzdialených krajín (15). Významné posuny možno pozorovať aj pri respiračných patogénoch a pri sexuálne prenosných ochoreniach. Pandémia COVID-19 zásadne ovplyvnila cirkuláciu vírusov v populácii a následne priniesla netypické sezónne výskyty chrípky a RSV infekcií mimo tradičných zimných období. Mikrobiologické laboratóriá zohrali kľúčovú úlohu nielen pri diagnostike, ale aj pri monitorovaní týchto epidemiologických zmien. Medzi ďalšie výzvy patrí rastúca rezistencia Neisseria gonorrhoeae, ktorá vedie k pravidelnej aktualizácii odporúčaní pre liečbu gonokokových infekcií (16).

Rovnako sa mení aj spektrum pacientov ohrozených infekciami. Rozvoj transplantačnej medicíny, biologickej liečby a intenzívnej onkologickej starostlivosti vytvoril rastúcu skupinu imunokompromitovaných pacientov, u ktorých sa častejšie stretávame s oportunistickými infekciami. Druhy húb ako Candida auris alebo invazívne vláknité huby sa postupne stávajú súčasťou diagnostickej reality aj v regiónoch, kde boli v minulosti výnimočné. Mikrobiologické laboratóriá často ako prvé zachytia aj začínajúce epidemické situácie v zdravotníckych zariadeniach. Neobvyklý nárast izolácií rovnakého kmeňa Klebsiella pneumoniae, zvýšený výskyt Clostridium difficile na konkrétnom oddelení alebo objavovanie sa nového multirezistentného mikroorganizmu môže predstavovať prvý signál šíriaceho sa problému a iniciovať epidemiologické vyšetrovanie (17).

Úloha klinického mikrobiológa preto presahuje samotnú identifikáciu pôvodcu infekcie. Mikrobiológ pomáha rozpoznávať meniace sa trendy, upozorňuje na nové hrozby a poskytuje údaje, ktoré ovplyvňujú klinické rozhodovanie, preventívne stratégie aj verejné zdravotníctvo. Je tak nielen diagnostikom, ale aj pozorovateľom a interpretom neustále sa meniaceho sveta mikroorganizmov.

Keď jedna otázka ušetrí veľa neistoty

V každodennej klinickej praxi nie je vždy jednoduché rozhodnúť, aký význam má konkrétny mikrobiologický výsledok. Nie každý izolovaný mikroorganizmus predstavuje pôvodcu infekcie, rovnako ako negatívny výsledok nevylučuje jej prítomnosť. Práve v takýchto situáciách môže byť konzultácia s klinickým mikrobiológom súčasťou diagnostického procesu.

Klinický mikrobiológ nie je len odborníkom na laboratórnu diagnostiku, ale aj konzultantom, ktorý pomáha prepájať laboratórne údaje s klinickým stavom pacienta. Jeho úloha sa preto nekončí vydaním výsledku. V skutočnosti môže krátka odborná diskusia pomôcť objasniť význam neobvyklého nálezu, upozorniť na možné limity vyšetrenia alebo odporučiť ďalší diagnostický postup. Cenný pohľad prináša aj v situáciách, keď klinický obraz a laboratórny výsledok nie sú v súlade. Medzi typické príklady patria opakovane negatívne kultivácie pri pretrvávajúcom podozrení na infekciu, izolácia mikroorganizmu s nejasným klinickým významom alebo otázka, aký biologický materiál je najvhodnejší na doplnkové vyšetrenie. Práve v takýchto prípadoch môže konzultácia významne prispieť k správnej interpretácii výsledkov a efektívnejšiemu diagnostickému postupu (18).

Napriek uvedenému zostáva táto možnosť často nevyužitá. Dôvodom nebýva nezáujem, ale skôr časová vyťaženosť, zaužívané pracovné postupy alebo presvedčenie, že laboratórny výsledok hovorí sám za seba. V skutočnosti však niekedy stačí jedna otázka alebo niekoľkominútový telefonát, aby sa z laboratórneho výsledku stala informácia, ktorá pomôže klinikovi rozhodovať s väčšou istotou.

Budúcnosť klinickej mikrobiológie:
rýchlosť, presnosť a digitálna integrácia

Klinická mikrobiológia patrí medzi odbory, ktoré v posledných desaťročiach prechádzajú mimoriadne dynamickým vývojom. Rastúca antibiotická rezistencia, pribúdanie imunokompromitovaných pacientov a požiadavka na čo najrýchlejšie nasadenie cielenej liečby vytvárajú tlak na neustále zdokonaľovanie diagnostických metód. To, čo bolo ešte donedávna otázkou niekoľkých dní, možno dnes zistiť v priebehu niekoľkých hodín.

Významný pokrok priniesli moderné identifikačné systémy MALDI-TOF MS, ktoré umožňujú rýchlu a presnú identifikáciu mikroorganizmov krátko po ich narastení na kultivačnom médiu. Paralelne sa rozvíjajú aj molekulovo-biologické metódy vrátane multiplexných PCR panelov, schopných z jednej vzorky súčasne detegovať viacero patogénov naraz aj vybrané gény rezistencie. Čoraz väčší význam preto získava schopnosť predvídať vlastnosti mikroorganizmov ešte pred dokončením klasického testovania citlivosti. Molekulárna detekcia génov rezistencie umožňuje v niektorých prípadoch odhadnúť pravdepodobnú odpoveď na antibiotickú liečbu už v prvých hodinách diagnostického procesu. Pri závažných infekciách, akými sú sepsa, meningitída alebo pneumónia kriticky chorých pacientov, môže takáto diagnostika urýchliť začatie cielenej liečby. Zároveň sa rozširuje využitie sekvenovania novej generácie (NGS), ktoré prináša detailný pohľad na epidemiológiu infekcií, šírenie rezistentných kmeňov a vznik nových variantov patogénov. Veľký potenciál predstavuje aj metagenomika. Tá umožňuje analyzovať genetický materiál priamo zo vzorky bez potreby kultivácie a identifikovať mikroorganizmy, ktoré rastú pomaly alebo sa bežnými metódami nezachytia. Takýto prístup môže v budúcnosti významne pomôcť pri objasňovaní infekcií s nejasnou etiológiou, kde tradičné postupy narážajú na svoje limity (19). Vývoj však nesmeruje len k novým laboratórnym metódam. Rovnako dôležitá bude integrácia mikrobiologických údajov s klinickými informáciami, elektronickou zdravotnou dokumentáciou a nástrojmi podporovanými umelou inteligenciou.

Napriek technologickému pokroku však zostane jeden princíp nezmenený. Hodnota laboratórnych údajov nebude spočívať len v množstve získaných dát, ale aj v ich správnej interpretácii. Moderné prístroje dokážu síce generovať informácie rýchlejšie a presnejšie než kedykoľvek predtým, no ich skutočný význam vzniká až v spojení s klinickým obrazom pacienta. Budúcnosť klinickej mikrobiológie preto nebude stáť iba na nových technológiách, ale predovšetkým na schopnosti efektívne pracovať s rastúcim množstvom údajov a premieňať ich na informácie, ktoré majú skutočný význam pre pacienta.

Záver

Infekčné ochorenia sa stále menia a spolu s nimi sa menia aj nároky na diagnostiku, liečbu a prevenciu. Klinická mikrobiológia preto už dávno nie je len laboratórnou disciplínou. Spojenie špičkových technológií, odborných znalostí a schopnosti vnímať širšie súvislosti pomáha odhaľovať trendy, reagovať na nové hrozby a podporovať medicínu založenú na dôkazoch. Hoci väčšina práce klinického mikrobiológa prebieha mimo očí pacientov, jeho výsledky sa premietajú do každodenných klinických rozhodnutí. V čase, keď sa medicína stáva čoraz presnejšou a personalizovanejšou, bude význam klinickej mikrobiológie naďalej narastať. Nie preto, že poskytuje viac informácií, ale preto, že pomáha dávať týmto informáciám zmysel.

Literatúra

1. Sharif N., Dey SK. 2024. Infectious diseases and global health inequity. In: Sn BWK. (eds). The landscape of global health inequity. Integrated Science, vol. 22, Springer, Cham.
2. Nordin N., Ab Rahim SN., Wan Omar WF. et al. 2024. Preanalytical errors in clinical laboratory testing at a glance: source and control measures. In Cureus, vol. 16, no. 3, pp. e57243.
3. Sánchez-Romero MI., García-Lechuz Moya JM., González López JJ. et al. 2019. Collection, transport, and general processing of clinical specimens in the microbiology laboratory. In Enfermedades infecciosas y microbiología, vol. 37, no. 2, pp. 127-134.
4. Bietenbeck A. 2018. Pre – and post-analytical phases. In Luppa PB., Junker R. (eds). Point-of-care testing. Springer, Berlin, Heidelberg.
5. Lam JC., Bourassa-Blanchette S. 2024. Ten clinical pearls in microbiology: how effective collaboration optimizes patient care. In The American Journal of Medicine, vol. 137, no. 9, pp. 818-824.
6. Jeffrey M., Morris AC. 2023. Differentiating infection, colonisation, and sterile inflammation in critical illness: the emerging role of host-response profiling. In Intensive Care Medicine, vol. 49, no. 17, pp. 760-771.
7. Turner P., Fox-Levis A., Shrestha P. et al. 2019. Microbiology investigation criteria for reporting objectively (MICRO): a framework for the reporting and interpretation of clinical microbiology data. In BMC Medicine, vol. 17, no. 70, pp. 2-8.
8. Grandvincent R., Demeule C., Amoureux L. et al. 2026. From laboratory to bedside: interpreting the antibiogram in clinical care. In La Revue de Médecine Interne, vol. 47, no. 4, pp. 200-212.
9. Gupta V., Singhal L. 2018. Antibiotics and antimicrobial resistance. In: Singh P. (eds). Infectious diseases and your health. Springer, Singapore.
10. Christaki E., Marcou M., Tofarides A. 2020. Antimicrobial resistance in bacteria: mechanisms, evolution and persistence. In Journal of Molecular Evolution, vol. 88, pp. 26-40.
11. Burgess JL., Lam H. 2025. Principles of antimicrobial stewardship. In Domachowske JB (eds). Introduction to clinical infectious diseases. Springer. Cham.
12. Sarethy IP., Srivastava N., Chaturvedi S. et al. 2023. Rational use of antibiotics – save antibiotics for future generations. In Antibiotics – Therapeutic Spectrum and Limitations, pp. 329-354.
13. Sayyar AM. Alzubun FSM., Alsuwaydaa YA. et al. 2024. Comprehensive review of the laboratory role in disease diagnosis and health monitoring. In Journal of Ecohumanisms, vol. 3, no. 8.
14. Leone A., Bondi A., Zullo F. et al. 2024. Change in the epidemiology of Streptococcus pneumoniae serotypes following the change in vaccination policy. In Microbiologia Medica, vol. 39, no. 2.
15. Calvo C., Lozano JS. 2024. Current epidemiological situation of Streptococcus pyogenes infections. In Anales de Pediatría, vol. 100, no. 3, pp. 161-163.
16. Ommershffudin UNM., Kumar S. 2023. Emerging of antimicrobial resistance in Neisseria gonorrhoeae: pathogenesis, treatment challenges, and potential for vaccine development. In Archives of Microbiology, vol. 205, no. 330.
17. Sandu AM. Chifiriuc MC., Vrancianu CO. et al. 2025. Healthcare-associated infections: The role of microbial and environmental factors in infection control – a narrative review. In Infectious Diseases and Therapy, vol. 14, pp. 933-971.
18. Halstead DC., Sautter RL. 2021. A day in the life of a consultant microbiologist. In Clinical Microbiology Newsletter, vol. 43, no. 6, pp. 45-50.
19. Wang H., Zhang W., Tang YW. 2022. Clinical microbiology in detection and identification of emerging microbial pathogens: past, present, and future. In Emerging Microbes and Infections, vol. 11, no. 1, pp. 2579-2589.