S našou hokejovou legendou sme sa stretli pár dní po jeho nástupe do funkcie trénera slovenskej reprezentácie. Vzhľadom na bojkot hráčov voči vedeniu SZĽH ešte netušil, či bude pod jeho vedením vôbec niekto hrať a či nebude hrať on sám. Situácia sa menila každým dňom, a tak sme sa radšej bavili o nádejách a dlhodobejších hokejových perspektívach.
Čím sa zaoberá prvotriedny hokejista, keď skončí s aktívnym hraním?
Naša športová kariéra je veľmi krátka. Ani si to človek neuvedomí a už končí. Musí riešiť problém, čo so svojou budúcnosťou. Ak sa mu podarí ušetriť peniaze, môže sa zblázniť a začať podnikať. To je normálne, potrebuje uživiť rodinu a ďalej normálne žiť. Lenže my, čo športujeme od malička, sme nikdy nerobili nič iné, len hokej, sme ľahká obeť podvodníkov. Aj ja som sa dostal do situácií, že moju neskúsenosť ľudia zneužili. Bolo to celé zmanipulované, takže som sa potom ešte desať rokov súdil. Ale nechcem sa sťažovať, na to nie som naučený. Zobral som si z toho ponaučenie a povedal si, že už sa budem držať len svojho kopyta. Dnes robím s deťmi, robím veci, ktoré ma napĺňajú a nechcem už robiť nič iné, len hokej. Dúfam, že mi to vydrží.
Je rozdiel trénovať deti a dospelých, prípadne hokejovú reprezentáciu?
Je to iné, ale zaujímavé. Teším sa, že som dostal v živote možnosť trénovať aj dospelých aj deti. Pri deťoch treba najmä väčšiu trpezlivosť. Deti učíme základné veci, aj že treba pozdraviť. Učíme ich hygiene, disciplíne. Že keď zapískam, musia prísť a dávať pozor, nesmú vyrušovať, musia plniť úlohy. Dospelí by už také veci mali vedieť, no a v reprezentácii by mali byť len tí najkvalitnejší hráči.
A sú?
To ešte neviem. Posledné roky ukazujú, že máme problém.
Ako často spolu trénuje reprezentácia?
Záleží na tom, kto s nimi robí. V novembri je prvá trojdňová akcia, nemecký pohár, a ja by som mohol len postaviť družstvo a dovtedy nerobiť nič, iba sa tváriť, že robím. Teraz, žiaľ, riešime bojkoty, štrajky, namiesto toho, aby som mal pokoj a riešil nominácie, tak sa každý deň dozvedám, kto akú petíciu podpísal. Chápem chalanov, aj ja som bol na druhej strane, uvedomujem si, že treba niečo zmeniť. To, čo fungovalo doteraz, to nesmie byť. A začať treba pri deťoch, to je základ. Keď sme slávili úspechy, mal sa hokej posunúť, ale my sme ho zanedbali a nechali tak. Teraz sme sa dostali do stavu, že hrajú deti, ktoré na to nemajú, ich rodičia sú funkcionári, politici, sponzori a rozhodujú, ovplyvňujú, sú schopní bojkotovať a pomaly vyhadzovať trénerov. Keď tréner povie, že chlapec nestíha, nie je dobrý, nedám ho hrať, to je katastrofa.
Ako na také ovplyvňovanie reagujete?
Ja určite nie som v pozícii, aby som sa bál takých vecí. Teda, pokiaľ ma niekto nebude naháňať s pištoľou, lebo aj to už som zažil v živote.
Čo má však robiť tréner v malom miestom klube, keď nie je slávny Zdeno Cíger?
Práve to sú tie veci, ktoré treba zmeniť, ale to je práca na dlhé roky, to sa nedá zmeniť jednoduchým rozhodnutím. Môžeme na to len vplývať. Myslím, že sa to dá.
Ako ste sa vôbec dostali k práci s deťmi?
Dlhé roky sa s mnohými ľuďmi bavíme o tom, prečo nemáme dobrých mladých hokejistov. Všetko je to o peniazoch. Tí, ktorí vedia hrať hokej a majú talent, nehrajú, lebo rodičia na to nemajú peniaze. Tak sme vymysleli akadémiu, kde sa snažíme talentované deti hľadať a aspoň niektoré z nich podporovať.
Pri vašom známom mene sa vám muselo hneď nahrnúť množstvo detí, nie?
Ľudia sú nedôverčiví. Chceli sme chodiť po školách, ale pustili nás tak do piatich-šiestich, bol som zhrozený, ako sa riaditelia báli, že ich chce každý zneužiť. Keď sme to pred štyrmi rokmi rozbehli, najprv som si myslel, že nikto nepríde, potom prišiel, jeden, druhý, pomaličky ich bolo dvadsať. Neskôr sa začali sami hlásiť, zrazu sme mali 30 detí. Viac ani nechcem, musím na to zháňať peniaze, niečo dať aj zo svojho, nie som kúzelník, musel som už viacerým povedať, že bohužiaľ. Ale ak by prišiel extra talent, tak ho určite zoberiem. Volajú mi z celého Slovenska, niektoré decká tu v Bratislave bývajú, vybavili sme im internát. Pomaly sa posúvame, robím všetko preto, aby to išlo k lepšiemu. Som nastavený pomôcť, ale musím vidieť, že ten chlapec to chce.
Ako deti vyberáte? Dá sa vidieť v siedmich, desiatich rokoch, že z niekoho bude dobrý hokejista?
Sú to základné prirodzené veci, človek, ktorý sa tomu venuje dlhé roky, to vie odhadnúť, aj keď samozrejme, aj ja sa môžem mýliť. Chlapec musí mať pohybové schopnosti, to je základ. Keď príde rodič s dieťaťom a povie, ako strašne chce športovať a to dieťa nepovie ani slovo, má desať kíl nadváhu, ledva sa pohne, žiadne nadšenie, z toho nebude nič, aj keď rodič je pre to schopný urobiť všetko možné. Oni hokej berú ako krúžok, silou mocou chcú, aby dieťa niekde bolo, nevedia kde, tápajú. Teraz sú plné štadióny hokejistov, praskajú vo švíkoch, nevedia čo s nimi. Tréner má problém niekoho slabšieho vyradiť, lebo rodičia si to predsa zaplatili. Pritom niekde po lavičkách sa možno potuluje chlapec, je šikovný na všetky športy, ale ani mu nenapadne, že by mohol niekam ísť. Takého treba nájsť, vtiahnuť, pomôcť mu.
Je dnešná hokejová výstroj drahšia, ako keď ste začínali vy?
Kedysi sme mali jeden druh výstroje, teraz keď prídete do obchodu, tak si neviete vybrať. Máte hokejku, čo stojí 50 aj 150 eur, korčule tak isto. Ale vo výstroji problém nie je. Máme vytvorený sklad, ľudia nám veci aj nosia, lebo keď kúpite malému decku výstroj, to nemôže zničiť, za pol roka je mu všetko malé. Nemá zmysel to odkladať. Takže keď sem príde chalan, máme pre neho nachystanú kompletnú výstroj. Vieme ho rozbehnúť do hokejového sveta, ukázať mu cestu.
Ako ste sa dostali k hokeju vy?
Jednoducho. Som z Martina, bolo vyhlásené, že sa robí výber na zimnom štadióne a to sa v našom malom meste rýchlo rozkríklo. Všetci sme žili hokejom, na dvore sme robili všetky možné športy, nebolo to ako teraz. Keby sme žili v dnešnej dobe, mali toľko iných možností, počítačových hier, možno by som ani ja nehral hokej. Možno by som sa aj ja na to vykašľal.
Aj vaši zverenci majú iné možnosti, oni na hokej nekašlú?
My tu máme našťastie deti, ktoré nás ťahajú, sami nás tlačia do všetkého. Nechcem nikoho, aby som s ním zabíjal čas, ktorý by som mohol venovať rodine a vynakladal zbytočnú energiu na naháňanie sponzorov a rôzne improvizácie. Pokiaľ tu má byť niekto, kto mi bude ničiť nervy a nebude sa mu chcieť, toho hneď posielam preč.
Ako vyzerá denný režim vo vašej akadémii?
Sme tu nachystaní na každý deň. Máme tu päťročných aj pätnásťročných. Ale z päťročného nemôžem vytriasť dušu, oni by sa mali v prvom rade hrať. Máme výhodu, že sme nezávislí, je to naše, majú tu telocvičňu, žinenky, hrajú sa s hokejkami, loptičkami, máme aj klubovňu, kde si môžu oddýchnuť. Ráno idú normálne do školy, tréning začíname o štvrtej, končíme o pol siedmej. Prichádzajú však skôr, hneď po škole, hrajú sa, potom príde organizovaný tréning. Nemajú ani jeden deň pauzu.
Nezanedbávajú potom popri tréningoch školu?
To je individuálne, sú chlapci, ktorých viac baví škola, iných menej. Tí, čo sa učia zle, by sa neučili lepšie, ani keby nehrali hokej. Šport je len plus.
Sledujete aj to, čo deti jedia, pijú, akú majú životosprávu?
Keď som hral ja, tréner bol môj druhý otec. Vplýval aj na to, aby sme sa v škole učili, normálne správali, naučili sa hygiene, to nie je len o hokeji. Presne tak sa to teraz snažím robiť aj ja. To je práve problém, že decká prídu na hodinu tréningu niekde, kde im to rodičia zaplatia a potom hotovo, koniec, sadnú si za počítač. Vychovať hokejistu je väčšia robota, nielen hodina tréningu.
Tí, ktorí vedia hrať hokej a majú talent, nehrajú, lebo rodičia na to nemajú peniaze.
Berú dnešné deti nejaké podporné prostriedky, všetky tie izotonické a energetické nápoje a potravinové doplnky?
My im to určite nedávame. To sú ďalšie peniaze navyše a zbytočné. Ale keď si to niekde kúpia, to ja nevidím a nemôžem všetko odsledovať. Ale snažíme sa usmerniť aj rodičov aj deti, nemôžu pchať do seba všetko.
Máte v mužstve aj nejakého vegetariána? Vplýva to nejako na výkonnosť, bojovnosť?
Ja som vegetarián. Dlhé roky sa o to snažím, nemusím jesť veľa mäsa, aj keď som poľovník. Takže nejakú divinku si občas dám, ale nemusím často. Nikdy som sa nestretol s tým, že by vegetariánstvo nejako menilo výkonnosť či dravosť.
Hovoríte, že ste poľovník, ja som ale počula, že chodíte často na ryby.
Ja som všetko. Rybár, poľovník, všetko možné, ja si užívam život.
Máte na to teraz vôbec čas?
Vždy si musím nájsť čas.
Kedy to bolo naposledy?
Pred chvíľou. (Smiech.) Ale nie, vážne, bývame v Rusovciach, chodím na tréningy na bicykli, vždy sa cestou na chvíľku zastavím aj pri vode, máme tam marinu, loďky.
Vediete každý tréning sám? Stíhate to?
Jasné, keď vás niečo baví, tak to robíte. Keby ma to nebavilo, tak som na rybách a nie som tréner.
Máte svojho vlastného športového lekára?
Nemôžeme si to dovoliť. Ale za dlhé roky som spoznal veľa ľudí, takže máme okolo seba veľa dobrých lekárov, aj detských aj špecialistov, keď sa niečo vyskytne, vedia mi v tom pomôcť.
A vyskytuje sa niečo často?
Nie, nie je to až také hrozné.
Pred časom ste presadzovali jednofázový tréning. Týka sa to aj detí?
To bolo pre dospelých. To nie je nič nové, všade na svete sa to robí. Mladí chlapci, ktorí začínajú, potrebujú viacej trénovať, navyše ani nevydajú toľko energie na tréningu ako dospelí. Ale keď už sú to profesionáli a počas sezóny, keď je ich program nabitý náročnými ligovými zápasmi, hrajú obdeň, niekedy sú to tri-štyri zápasy týždenne, a vy potrebujete, aby odovzdali maximum počas zápasu, vtedy nemôžete veľa trénovať, treba hlavne regenerovať. Stačí spraviť jeden kvalitný tréning a taktické veci sa dajú vyriešiť pohovorom.
Kedysi ste mali problémy s chrbtom. Ako ste na tom zdravotne teraz?
Už dobre. Človek sa naučí žiť s niektorými vecami. Keď sme boli mladí, vtedy sa bral ohľad na strečing a regeneráciu ešte menej ako teraz. Aj sami sme si pomohli k zdravotným problémom, lebo sme neboli disciplinovaní. Keď nám aj niekto povedal, čo máme robiť, tak sme to oklamali, to je normálne, decká nevedia, čo je pre nich dobré, to zistíte, až keď ste starší. Keby som sa trochu lepšie staral o seba a nenaháňal sa a nehral len hokej, keby som viacej regeneroval a robil nejaké cvičenia, určite by som si predĺžil hokejovú kariéru.
Takže teraz s týmto vedomím do toho deti nútite viac?
To sa nedá, dá sa na nich vplývať, každý deň im to vysvetľovať. Robíme, čo vieme, čo sme sa naučili. Strečing, cvičenia, dynamika, obratnosť, všestrannosť. Nie som však fyzioterapeut, odborníci predsa len vedia viac, snažíme sa postupne získavať takýchto ľudí, aby sa deťom venovali navyše. Lenže podobných špecialistov nemajú veľa ani profesionálni hráči v extraligových kluboch.
Aké sú najčastejšie zdravotné problémy u mladých hráčov? Existuje podobne ako v tenise lakeť, nejaké typické hokejové koleno?
Najväčší problém majú s kolenami decká, ktoré rýchlo vyrástli. Niektorí rastú extrémne, práve takéto veci konzultujeme s odborníkmi. Úpony nie sú tak vyvinuté a kým to spevnie, je to bolestivé. Musia viac oddychovať, regenerovať, nesmieme im dávať takú veľkú záťaž, treba čakať, aby sa to dovyvinulo.
Speváci začnú v puberte mutovať a to môže dramaticky ovplyvniť ich ďalšiu kariéru, aj hokejistom sa v puberte mení výkonnosť?
Jasné, začnú pokukovať po babách, začnú na nich číhať rôzne nástrahy života. Všetci sme to zažili, nikto nevie kto, ako a ktorou cestou sa uberie. Môžem len tajne dúfať, že ich pri športe udržíme čo najviac. Pamätám si, že väčšina mojich rovesníkov skončila s hokejom práve v štrnástich-pätnástich.
Vy ste prečo neskončili?
Nevedel som si predstaviť, že by som hokej nerobil.
Keď som hral ja, tréner bol môj druhý otec. Vplýval aj na to, aby sme sa v škole učili, normálne správali, naučili sa hygiene, to nie je len o hokeji.
Vaša mladšia dcéra má päť rokov, pomaly pôjde do školy, do krúžkov. Vediete ju k nejakému športu?
Teším sa, že keď ráno vstane, nalepí sa hneď na mňa, či idem na prechádzku so psami, neexistuje jeden deň, že by nešla. Bola by schopná ísť aj na poľovačku. Celé leto so mnou chodila na ryby, bola stále pri vode, radosť sa na ňu dívať, je plná energie. Som šťastný, že nesedí doma pred televízorom. Skôr naopak, sem-tam, keď si už od nej chcem oddýchnuť, tak jej pustím nejakú rozprávku. Lenže ona už ani tie nechce, radšej pozerá môj obľúbený kanál Fishing & Hunting. Nedávno, keď sme spolu boli na rybačke, prespali sme v stane, bolo už dosť neskoro, keď sme sa vracali na bicykloch domov a vyskočil pred nás diviak. Skoro nabúrala do zvodidiel, ale potom to ustála. Ale bála sa.
Čakáte, že bude robiť nejaký šport?
V tomto som opatrný. Mám ešte staršiu dcéru, 27-ročnú. Keď bola malá a ja mladší, hrávala tenis a bolo to silené. Niežeby som ju do toho tlačil, ale veľmi som chcel a bojovali sme s tým. Ona to chvíľu chcela hrať, chvíľu nie, a možno to ani vôbec nechcela. Ja som sa zbytočne zožieral a neviedlo to k ničomu. Preto som si teraz povedal, že nebudem mladšiu dcéru do ničoho tlačiť, nechám to prirodzene plynúť. Keď bude chcieť a môcť, tak to podporím, ale tlačiť netreba.
Aký máte názor na ženský hokej?
Cha! (Úsmev.) Nemám s tým problém, spolupracujem s nimi, s chalanmi sme tréningovo hrali zápasy proti ženám v Ružinove. Veľmi rád ich podporím, ale baby k hokeju veľmi nejdú, nie je to babský šport. Aj keď vo svete sa na baby, ktoré hrajú hokej vrcholovo, dá dívať. Každý šport má nejaký zmysel.
Ak sa vaša dcéra chytí hokejky, začnete ženy aj trénovať?
Všetko je možné, nebránim sa ničomu.
Keď sme zakladali akadémiu a snažili sme sa podporiť deti, ktoré chcú športovať, ale majú problém, aby to niekto platil, tak sme zobrali dvoch chlapcov z detského domova.
U vás doma vraj býva aj jeden z vašich hokejových zverencov.
Keď sme zakladali akadémiu a snažili sme sa podporiť deti, ktoré chcú športovať, ale majú problém, aby to niekto platil, tak sme zobrali dvoch chlapcov z detského domova. Zo začiatku sme ich mali viacej, väčšina však neprokračovala, nemala tú vytrvalosť. Ale dvaja chlapci z Petržalky tri roky vydržali. Obaja skončili u nás doma, chodili na sviatky, na prázdniny, s domovom sme boli dohodnutí, aj som ich vozil na tréningy, mal som to po ceste. Jeden z nich má dnes šestnásť, rodičia o neho nejavia záujem, tak býva u nás. Ale povedal som mu pravdu, že hokej nie je to, čo by mohol ísť robiť. Aj keď sa naučil veľa vecí, v tom veku už je ťažké všetko dobehnúť. Bude musieť robiť niečo úplne iné. Tak sa mu snažíme dať aspoň rodinné zázemie. To sa nedá, len tak sa ho zbaviť.
A ako to dopadlo s tým druhým chlapcom z domova?
Veľmi zle. Rodičov pustili z basy a on sa zbláznil, chcel byť s nimi. Púšťali ho na víkendy k rodičom, začal mať problémy, počul som, že dokonca zbili nejakú babku či dedka. Teraz rodičov znovu zavreli, chlapec ušiel z decáku... Škoda, on bol ten mladší aj šikovnejší, myslel som, že on skôr vydrží. Nakoniec to dopadlo zle. Taký je život.
Malo to vôbec zmysel?
Malo, snažíme sa prilákať k športu aj takéto deti. V domovoch nemajú čo robiť, nemajú zmysel života, žiaden program. My sme ich zobrali do partie, chodili s nami na turnaje, niečo precestovali. Aj to sa počíta.
Máte teraz medzi zverencami niekoho perspektívneho, kto to môže dotiahnuť ďaleko?
To sa nedá povedať. Je veľa šikovných, ale je veľa nástrah života, stačí, aby chalanovi preskočilo, aby povedal, že končí a je. Na druhej strane, ak niekto nie je šikovný, možno niečo doženie usilovnosťou, ale to musí byť fakt silná osobnosť s pevnou vôľou, aby dokázal trénovať a prebojovať sa niekam ďalej.
A čo vaše ambície, nechceli by ste trénovať povedzme v KHL?
Takú ponuku som zatiaľ nedostal.
foto: Boris Németh