VŠETKO NEDOLIEČENÉ SA NIEKDE UKLADÁ – ROZHOVOR S HERCOM CSONGOROM KASSAIOM

Obrázok článku

Herec Csongor Kassai nepotrebuje sledovať, kedy začína kvitnúť palina obyčajná, breza či lieska, okamžite to zacíti. Lieky nemá rád, vie však, že každú chorobu treba poriadne preliečiť, lebo inak si to telo zapamätá. 

Momentálne opäť točíte seriál Profesionáli a skúšate na Novej scéne Obchod na Korze, ktorý ma koncom marca premiéru. To je všetko, kvôli čomu musíte ráno vstať z postele? 

Zdá sa vám to málo? Mne úplne stačí Tóno Brtko a jeho deväť pesničiek. V Amerike totiž z novely Obchod na korze urobili hudobnú hru. Nie je to tanečný muzikál, ale hra s pesničkami. Teším sa, že po dlhej dobe bude na Novej scéne aj živý orchester. Občas sa stretávam s pohŕdavým názorom, že spevohry či muzikály nie sú ozajstné herectvo, ale spievať a vyzerať pri tom stále prirodzene je dosť náročné. 

Kedy ste prišli na to, že ste nielen herec, ale viete aj spievať? 

Na to som neprišiel sám, ostatní ma prinútili. Podľa nebohého Melkoviča som lyrický barytón. Keby som bol tenor, spievam ľavou zadnou aj céčka, takto spievam len áčka a béčka. (Smiech.) 

Staráte sa o svoj hlas nejako špeciálne? Surové vajíčka na hlasivky sú vraj mýtus, ale veľmi im prospievajú jablká.

To veru neviem, ale to asi preto, že mám na jablká alergiu. Nemal by som ani studené bublinkové veci, takže si kofolu nechám vždy pekne odstáť, nech sa vybublinkuje a oteplí. 

Keď už ste spomenuli alergie, kedy sa to u vás objavilo? Už v detstve?

Nie, kdeže, ako dieťa som vyrastal v sene, slame, v hline, medzi sliepkami. Bol som len chudokrvný, nemal som dobrú imunitu, a tak do mňa pichali B12-stku. Alergie sa objavili až na strednej škole v Košiciach. Najprv som mával iba plný nos, ale neprikladal som tomu vážnosť. Zhoršilo sa to, až keď sme v Bratislave skúšali v pivničnom priestore na VŠMU. Navozili tam kvôli nejakej inscenácii mokrú hlinu a to mokro sa rozliezlo po klenbe. Akokoľvek s tým niečo skúšali robiť, vo vzduchu bola stále cítiť pleseň. My sme v tom boli zavretí aj dva mesiace v kuse, tak nečudo. Alergologička mi potom diagnostikovala alergiu na perie, palinu obyčajnú, brezu, liesku aj rôzne ovocie.

Ako to zvládate?

Desať rokov som sa vyhýbal alergénom a bral hypoalergénne lieky, ale už ich neberiem. Mám už v sebe dosť látok na to, aby potlačili neželanú reakciu. Nepríjemné to je stále, ale teraz užívam iba sezónne lieky, kvapky do očí alebo sprej do nosa. Vraj sa to dá úplne potlačiť homeopaticky, liečia to aj ľudoví liečitelia, ale to som ešte nevyskúšal. 

Najhoršie je, keď je človek na mieste, kde by nemal byť.

Aký máte vzťah k liekom a lekárom vôbec?

Nemám to veľmi rád, všetky tie chémie, ale v mojej profesii je veľmi zlé zanedbávať chorobu. Obyčajné prechladnutie, nedoliečená chrípka, všetko sa v tele ukladá, v kĺboch, šľachách. Treba to poriadne vyliečiť, vyležať, ísť k lekárovi, ak treba, aby vám naordinoval ten správny liek. Toto si často človek v mladosti dostatočne neuvedomuje. Našťastie, mne to starší tanečníci povedali. Pohyb je stále súčasťou môjho života aj profesie, nerád by som ho vyradil.

Tancujete a nie hocijako, v Tanečnej škole elledanse v predstavení Dlhá noc dokonca robíte scénický tanec. K tomu vás tiež niekto len dotlačil ako k spevu? 

Od detstva som každý večer stál pred telkou a cvičil som v rytme, nemohli ma odtrhnúť... Pre mňa bol pohyb ako droga. Už na základnej škole som chodil na spoločenské tance, od dievčat som sa učil cvičiť s kruhom a v pionierskom tábore som s tým vyhral súťaž. Vlastne nie, to bolo švihadlo, 200-krát.

Dnes už v rytme necvičíte? 

Momentálne nie, mám veľmi zlú životosprávu, len letmo sa venujem joge. Už si to telo pýta, potrebujem ho presvedčiť, aby to ešte nevzdávalo. Stále musím na javisku dosť skákať a po štyridsiatke už nedám všetko. Ale treba ísť na to postupne, nemôžem len prísť do posilky a zdvihnúť tam všetky činky. Aj keď som to kedysi dokázal a bolo to na mne aj vidieť. Tréner mi vtedy hovoril, že s nami hercami a tanečníkmi sa mu dobre robí, lebo máme vizuálnu pamäť – keď nám ukáže cvik, vieme to skopírovať a neublížime si, ani keď nám dá veľkú záťaž. 

V televízii ste v Anjeloch strážnych prezradili, že vám v detstve pri naháňačke po vypití ľadovej vody, zrejme na šok, náhle zomrela staršia sestra. 

Bohužiaľ, mám na sestru len jedinú vizuálnu spomienku, a to jej smrť, nič predtým si nepamätám. Nejako to vyplynulo z rozhovoru, inak som to nikdy nepovažoval za informáciu, ktorú by som potreboval zverejniť, pretože nechcem, aby ma niekto ľutoval a aby to ovplyvňovalo moju kariéru. Ale samozrejme, že to môj život ovplyvnilo, aj keď na to človek príde až po rokoch. Ona bola tá staršia, zrazu odišla a prišiel o sedem rokov mladší brat. V prelomovom veku, keď sa utvára osobnosť, žiarlivosť, dominancie, som sa dostal do úplne opačnej konštelácie.

 

Vyrastali ste v maďarskej oblasti na východnom Slovensku. Potom ste v Košiciach študovali elektrotechnickú priemyslovku, kde sa tam dá dostať k divadlu? 

Mali sme veľmi charakteristickú fyzikárku, dala sa jednoducho napodobňovať a parodovať. Asi som to robil dobre, lebo spolužiaci sa na lyžiarskom dobre bavili. Keď sme sa vrátili, od fyzikárky som musel prejsť na ďalších profesorov. Dozvedel sa o tom náš maďarčinár, ktorý viedol divadelný študentský súbor, postavil ma ku katedre, sadol si na moje miesto a chcel, aby som parodoval jeho. Nič horšie sa mi nemohlo stať. Za chrbtom sa dá robiť čokoľvek, ale ak chcete baviť aj študentov aj toho, koho parodujete, to ste na veľmi tenkom ľade. Improvizoval som. Musel som vyprodukovať viac adrenalínu než Usain Bolt pred štartom. 

Zmaturovali ste, začali hrať v Košickej Thálii, zobrali vás na VŠMU. Nikdy ste si už potom nepovedali, ej, radšej som mal zostať pri návrhoch trasformátorov a generátorov? 

Nikdy. To je ako keď býk zacíti krv! Uvedomil som si, že keď čokoľvek robím na javisku a tých spolužiakov, rodičov, divákov to tam dole baví, tak že mi to robí dobre. Od toho sa dá už len ťažko odtrhnúť. Som ako to rádio, baví ma baviť vás.

Ako sa pripravujete na nové postavy? Chcete poznať psychológiu, dobové reálie, okolnosti, prípadne študujete niečo iné?

Ako kedy. Keď sa obnovoval Jánošík v RND, vôbec som nepoznal pôvodnú verziu. Spolužiaci na výške pritom citovali rôzne hlášky a ja som ani netušil, že to majú z tej legendárnej platne Jááánošííík. To sa stalo medzi nami dievčatami, napríklad. Až dodatočne som pochopil. Ale nechcel som tú platňu počuť, nechcel som vedieť, ako to robil pán Markovič, chcel som si postaviť Uhorčíka po svojom. Až potom som si ho vypočul – absolútne špičkový výkon. Ani sa nečudujem, že je to od 70. rokov slovenský národný monológ. 

A čo Obchod na korze?

Nie je to moja prvá rola so židovskou tematikou. Tou bol aj David Wiener v Musíme si pomáhat. Vtedy som od Honzu Hřebejka dostal film Šoa, kde boli výpovede ľudí, ktorí prežili koncentrák. V konečnom dôsledku sa ale herec musí držať roly, textu. Nemyslí na to, čo sa tým ľuďom stalo, musí myslieť na kameru, mikrofón. Ale ten film si chcem pozrieť ešte raz, lebo som ho dávno nevidel a rád by som si prečítal aj pôvodnú novelu. Ak má nejaký film literárnu predlohu, vždy si radšej najprv prečítam knihu. 

K herectvu som sa dostal od napodobňovania a parodovania profesorov.

S Alicou Nellis sa chystáte točiť rozprávku Sedem zhavranelých bratov. Čo tam budete hrať, brata?

Kňaza. Toho už tiež nepotrebujem študovať. V trilógii o drotároch Ako divé husi som hral maďarského kňaza, lebo sa na to asi hodím. 

Netúžite hrať roly, ktoré idú proti vášmu typu? Tučného, prvého milovníka, niečo nekomediálne?

Moja prvá veľká filmová rola, David Wiener, bola tragická. Študenti ma často volajú do svojich bakalárskych filmov, tam si môžem zahrať vážnejšiu úlohu. Ale pre komerčné účely ma moja fyziognómia dosť predurčuje. Nie som všedný typ, z ktorého sa dá urobiť aj zlého aj dobrého. S mojimi očami, profilom, postavou ma obsadzujú do rolí veľmi špecifických, na mne nepostavia žiadne Búrlivé víno.

A nechceli by ste?

Zahral som si už veľa filmových aj divadelných rolí – čo ma malo stretnúť, to ma stretlo. Dúfam, že sa ma neopýtate, či mám ešte nejaký nesplnený herecký sen.

Nie, skôr ma zaujíma, či nemáte ešte nejakú inú nehereckú métu, respektíve či sa nechcete posunúť inam, k réžii, písaniu.

Veľakrát mi pri skúškach nedá nebuzerovať ľudí svojimi poznámkami. Musí to byť naozaj nepríjemný človek, aby som sa zdržal a nechal to tak. Keď som ale presvedčený o tom, že moja poznámka padne na úrodnú pôdu, keď vidím, že je niekto elastický, prijíma a chápe, že ak ma počúvne, tak bude lepší na javisku, že mu to nehovorím preto, lebo sa chcem predvádzať, musím sa ozvať. Na základe toho ma moja kamarátka, spolužiačka z bábkarskej fakulty, poprosila, aby som jej triedu druhákov učil hereckú tvorbu. Vyskúšal som si to jeden semester a aj keď tri hodiny udržať pozornosť sám – bez spoluhráča, bolo, ako keby som prehádzal vagón uhlia, ale bavilo ma odovzdávať skúsenosti. 

Máte svoj pedagogický vzor?

Veľmi veľa ma naučil pán Bednárik a myslím, že nie som jediný, kto ho ospevuje. Inak by som určite učil inou metódou, než to učili mňa. Pre mňa je veľmi dôležité spoznať svoje telo, herec nemôže hrať iba očami. Absolvoval som pár veľmi užitočných workshopov, hereckých aj pohybových. To je cesta, akou by sa mali mladí adepti herectva vydať. Len by som potreboval načítať viac odbornej literatúry. Zatiaľ viem len to, čo je dobré a ako by to bolo lepšie. Viem, čo by som zmenil, ale nemám na to metodiku. Neviem, či to dotiahnem, ale nechcem strácať čas s niečím, v čom budem iba amatér alebo poloprofesionál. Najhoršie je, keď je človek na mieste, kde by nemal byť. Mne trvalo dlhé roky, kým som si mohol povedať, že som presne tam, kde by som mal byť. Potreboval som na to človeka, ktorý mi zaklopal na hlavu a povedal, že haló! 

inVitro Imunológia a alergológia image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2014

Imunológia a alergológia

V druhom čísle časopisu inVitro nájdete opäť množstvo zaujímavých článkov a informácií užitočných pre lekársku prax – tentoraz z oblasti imunológie a alergológie. Naši autori sa v odborných…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora