... alebo ako sa žije v krajine, kde nie je zdravotné poistenie, za lekára sa platí v hotovosti a spravidla sa k nemu ide až keď je stav kritický...

Nie že by v Ugande zdravotná starostlivosť nebola. Je. Určite nie všade a ľahko prístupná, ale napríklad v našom cca 10 km vzdialenom meste sú nemocnice štyri, z toho dve majú niekoľko európskych lekárov a starostlivosť (aj keď nie prístrojové vybavenie na komplikovanejšie vyšetrenia) tam dostanete na slušnej úrovni. 

Za konzultáciu u lekára a za lieky sa ale platí. Väčšina služieb a liekov je aspoň čiastočne dotovaná rôznymi charitatívnymi organizáciami – konzultácia u lekára vyšla pred piatimi rokmi v prepočte na cca 40 slovenských korún, balíček predpísaných antibiotík na cca 30 korún, balíček liekov ne preliečenie malárie na cca 20 korún. Pre mňa drobné poplatky, s ktorými nemám problém, pre niekoho v okolí celodenná mzda, prípadne aj nepredstaviteľné množstvo peňazí. 

V dedinách potom celkom úspešne fungujú miestni šamani. Nie že by išlo o oživenie pôvodnej viery (v tejto oblasti na vidieku sú skoro všetci kresťania), ide skôr o to, že šaman si za svoje služby účtuje nižšie poplatky a chorí ľudia potom idú najskôr vyskúšať „lacnejší servis“. 

Naozaj si nie som istá, či oná fatalistická a občas až fatálna odovzdanosť do rúk božích a neochota ísť k lekárovi, kým ešte problém nie je dramatický, je dôsledkom financií alebo skôr historického naturelu miestnej populácie. Prípadne toho, ako ľudia žili v súlade s prírodou, zmierení s prírodnými zákonmi bez snahy o prispôsobenie prírody svojim potrebám. Následne nemajú silnú vieru v zázraky modernej medicíny, ktorú máme my a majú tendenciu prijímať, čo im život dáva a berie. 

Viem, že kultúru odlišnú od mojej treba rešpektovať a snažím sa, ale keď vidím zbytočné zmrzačenia, či úmrtia, ktorým sa dalo vyhnúť, či predísť jednoduchou návštevou lekára, nemôže ma to netrápiť. 

Pred dvoma rokmi raz večer navštívil nášho nočného strážnika strýko. Spolu sa potúžili, porozprávali a potom podnikli kontrolný okruh okolo všetkých objektov projektu spoločne vo veselej nálade. A čo čert nechcel, strýko spadol do jamy a zlomil si nohu. Strážnik nás zobudil, vysvetlil, čo sa stalo a poprosil, či je možné, aby použili projektový motorový čln. Vravíme samozrejme, vezmite ho do mesta, máme v mobile číslo na jedného z lekárov, zavolám mu, že by sa na to pozrel – napravil a zasádroval. 

Keby sme boli v USA, strýko nás pravdepodobne zažaluje za to, že sa tu nachádzala jama, ktorú v tme nevidel, tento človek nás šokoval inak – prehlásil, že on chce ten čln na to, aby ho odviezol domov, k žiadnemu lekárovi nechce a nepôjde, veď noha nekrváca, nie je otvorená, tak sa neinfikuje a zrastie sama... Po dlhočiznej diskusii obsahujúcej všetky možné aj nemožné riziká vnútorných pomliaždenín, možnosť krivého zrastenia a následnú invaliditu a podobne sme sa museli vzdať. Nemôžeme predsa dospelého človeka prinútiť niekam ísť, ak si je istý, že nechce. Noha sa mu naozaj zrástla – mierne krivo. Chlap má 45 rokov, k práci na stavbe, ktorou sa živil sa už veľmi nedostane, invalidné dôchodky v Ugande neexistujú. 

Pred asi šiestimi mesiacmi sa v našej oblasti objavil týfus. Keď ochorela dievčina v susednej dedine, ktorá pre nás príležitostne pracovala, zašla k miestnemu šamanovi, ktorý bez akýchkoľvek testov rozhodol, že má maláriu (ku všetkým iným problémom je v Afrike silná tendencia diagnostikovať každú horúčku ako maláriu), predal jej antimalariká a poslal ju domov. Trvali sme na tom, že musí ísť do mesta dať si urobiť jednoduchý krvný test. Šla. Nemala maláriu, mala týfus. Dostala antibiotiká, vyliečila sa v priebehu týždňa. Niekoľko dní neskôr som sa dočítala v novinách, ako v susednom okrese umrelo na týfus 12 ľudí. Pri týfuse neliečenom antibiotikami sa umiera po 4 – 6 týždňoch od vypuknutia choroby na perforáciu čriev. Brrr. 

A na záver príbeh z včerajška. Kamarátka, ktorá pre nás v súčasnosti dobrovoľníči, navštívila základnú školu na protiľahlom ostrove. Študenti práve robili skúšky na záver prvého trimestra. Kamarátka diskutovala s jedným z učiteľov o kurikulách, plánoch a potrebách školy a počas diskusie si vošli sadnúť do prázdnej učebne. Na lavičke pri stene našli ležať jedného zo študentov – štrnásťročného chlapca, ako sa trasie vo vysokej horúčke. Vysvitlo, že minulú sobotu (pred šiestimi dňami) ho pri futbale na školskom ihrisku ktosi kopol. Noha odvtedy puchla a bolela, chlapca ale akosi nenapadlo čokoľvek povedať, po troch dňoch sa dostavili horúčky, treba sa ale pripravovať na dôležité skúšky... 

Kamarátka neváhala, vzala chlapca, jedného z učiteľov, zohnala čln, auto a poďho do mesta k lekárovi. Noha zlomená nebola, boli tam pomliaždené väzivá, za deci hnisu, chlapec dostal protitetanovku, pár konských injekcií antibiotík a bude v poriadku... Ešte niekoľko dní a mohol to kopnutie neprežiť. Keby išiel k lekárovi hneď, mohol dostať pár preventívnych tabletiek a jednu injekciu a noha by vraj ani tak neopuchla. Za tých šesť dní chlapec nielenže nič nepovedal, ale nohu veľkosti balóna si akosi nevšimli ani jeho rodičia, ani učitelia... 

Myslenie ľudí sa nedá rýchlo zmeniť, ale ak pomôžeme aspoň niekoľkým, aj to je lepšie ako nič. A dievčina s týfusom a mladý študent sa možno nabudúce, ak budú mať problém, vyberú k lekárovi aj skôr... Možno...