„Ale pravdaže prídem,“ zvykla odpovedať moja babička na každé pozvanie a vždy k tomu dodala, „keď ma hnačka nepokazí.“ „Ale babkaaaaa,“ reagovala som vždy ja, „čo to hovoríš za hlúposti!“ Ona sa len usmiala, vedela svoje.
Babička tiež pri každom grgnutí a prdnutí svojich vnúčikov radostne vykrikovala: „Doktorovi groš!“ Bola to múdra žena a vedela, že dobré trávenie a dobrá stolica sú základom zdravia a ak sa dieťaťku dobre vodí, doktorovi sa treba odmeniť. Keď sa človek narodí, jeho vylučovanie je popri spaní a papaní najdôležitejšia vec, okolo ktorej sa točí celá starostlivosť a záujem rodiny. Zo stolice odčítame jeho zdravotný stav, má veľký vplyv na jeho pohodu a duševné rozpoloženie. A potom, keď sa konečne naučí chodiť samé na toaletu, z tejto základnej a často predebatovávanej potreby sa zrazu stane priam tabu, vec, o ktorej sa v slušnej spoločnosti nikdy nehovorí. To sa nezmení ani vo chvíli, keď sa objaví nejaký vážny zdravotný problém. O prevencii rakoviny prsníka už hovorí otvorene hociktorá herečka, ale ktorá z nich podporuje preventívne vyšetrenia hrubé čreva a konečníka?
Neviem, či je to vplyvom babkinej výchovy, ale ja témy spojené s vylučovaním ako tabu neberiem. Živo sa o ne zaujímam a rada sa dozvedám podrobnosti. Ako toho malého chlapca vo filme Jak svet přichází o básníky aj mňa najviac z celého cirkusu zaujíma, kam chodia takí kočovníci na záchod. Na stredovekých hradoch a zámkoch ma fascinujú privátne výklenky, tzv. prevety, s kamennou sedačkou a otvorom, kde nebolo treba splachovanie, pretože o exkrementy sa postarala gravitácia. Tie padali do hradnej priekopy alebo k hradnej stene, kde odvoz a využitie na svojich políčkach zabezpečovali poddaní. V starovekých rímskych vykopávkach ma zas nadchli monumentálne verejné záchody (foricae), o ktorých som sa dočítala, že sa v nich ľudia bez ostychu schádzali, počas sedenia sa rozprávali a vymieňali si pozvania na obedy. Nemali strechu, v zime boli odspodu vyhrievané, tiekla tam voda, hrala tam hudba. Miesto stretávania pospolitosti podobne rušné ako agora. Aj v ďalších vykopaných bohatých sídlach sa často nachádzalo tri – päť aj viac neoddelených záchodov vedľa seba.
Milujem scénku zo Šílene smutnej princeznej, keď kráľ nájde riešenie problému v rozprávkovej knižke odloženej na toalete. Aj ja už som tam nejedno múdro vyčítala. Nedávno napríklad to, že toto útulné miestočko volali „čitateľský kabinet“ už v polovici šestnásteho storočia. Odkedy viem o Henrichovi VIII., že bol veľký hygienický inovátor a pre služobníctvo dal v Hampton Courte postaviť Great House of Easement, v preklade doslova Veľký dom úľavy, pozerám na neho a jeho čudné rozvodové praktiky menej kriticky.
V knihe Dejiny čistoty a osobní hygieny (Academia, 2011) britská historička Virginia Smithová píše, že tak, ako je pre naše telo prirodzené vylučovať všetok odpad von, pre človeka je už od neolitu univerzálnym rysom vyhadzovať svoj odpad za prah domova. Dá sa povedať, že odkedy človek niečo ako domov začal mať, odvtedy si do neho nekáľa. Suchý sanitárny systém, vedro zasypávané popolom, predchodca večnej „kadibudky“, je jedným zo spoločných prvkov európskej civilizácie. Všetko zásadné sme vedeli už v neolite, neolitické príbytky boli usporiadané podobne, ako si to zariadi človek dnes, keď má obmedzený priestor. To vieme napríklad z vykopaného neolitického sídliska na ostrove Skara Brae. Tam mali latríny zabudované vo vonkajšom obvodovom múre obydlia. Bolo to dômyselné hydraulické zariadenie v podobe zvislej šachty, cez ktorú padali exkrementy a tiekla voda do zbernej nádoby alebo jamy. To však viedlo k nakopeniu obludných hnojísk okolo jednotlivých obydlí, ktoré sa tak od seba úplne izolovali. Dnes také obdivované kamenné aleje a zastrešené chodby vraj boli postavené preto, aby sa ľudia vôbec mohli cez tie kopy hnoja po dedine pohybovať.
Podľa záchoda poznáš nielen kultúru národa, ale aj históriu, architektúru, technologickú vyspelosť. Sociológ a historik Norbert Elias si dokonca myslí, že práve osvojovanie si hygienických návykov bolo počiatočným štádiom ľudskej civilizácie.