HLASIVKY, TO NIE JE STEHENNÝ SVAL – ROZHOVOR SO SOPRANISTKOU ADRIANOU KUČEROVOU

Article image

Chcela byť učiteľkou a Darinkou Rolincovou. Oboje, učiteľstvo i spev, napokon vyštudovala. Je dôkazom, že nikdy nie je neskoro začať s novou kariérou a aj vo veľmi konkurenčnom prostredí sa dá prepracovať až na vrchol. Sopranistka Adriana Kučerová.

Váš syn bude mať v máji dva roky. Boli ste vôbec na materskej?

Ešte mesiac pred pôrodom som spievala a mesiac po pôrode znova. Na skúškach môže byť Jonáško pri mne, hudbu má pod kožou, neprekáža mu veľmi. Prekáža mu len, keď som prezlečená v kostýme, nepoznáva ma, je úplne rozčúlený, v akých som to šatách. Nedajbože, ako v Argentíne, to mal vtedy rok, dostala som blond parochňu a on mal z toho ťažký deň, nevedel sa spamätať, že cudzia žena sa mu zjavila s maminým hlasom.

Stále máte taký nabitý kalendár ako pred pôrodom?

Minulý rok mal Jonáško za sebou 50 letov. Začínali sme v Štokholme, potom Paríž, Lyon, dva mesiace Buenos Aires, koncert v Turecku, v lete na dovolenke v Grécku na Maldivách, potom som účinkovala
vo Viedni, Sankt Peterburg, Barcelona, zase Paríž a to už bol pomaly koniec roka. To boli ešte dozvuky nabitého programu pred otehotnením. Tešila som sa, že prirodzene zvoľním, konečne vypnem, ale prišlo to až tento rok. Hoci stále niečo je, stále niečo študujem.

Ako najďalej máte naplánované spievanie?

Začiatok roka 2018. Japonsko.

Zmenil sa vám po pôrode hlas?

Myslela som si, že ho budem mať hlbší. Ale nie je to pravda, pokojne spievam tie isté veci ako aj predtým, nemám problémy s vysokými polohami, zaklopem si, to tam našťastie ostalo. Možno je to aj tým, že som vlastne vôbec neprestala, kondícia a hlasivky zostali ako predtým.

U špičkových muzikantov je vraj počuť, aj ak jeden deň vynechajú cvičenie. Ako je to so spevom?

Naopak. Po krátkej pauze sú hlasivky príjemne oddýchnuté, veľmi dobre sa spieva. Samozrejme, treba začať pozvoľna. Keď sa stále tlačí na hlasivky a spieva sa veľa, to nie je prospešné. Dokonca, keď sa plánujú skúšky pred premiérou, dáva sa tam jeden deň voľna pre spevákov, aby si ich hlasivky oddýchli. Hlasivky, to nie je stehenný sval, ale miniatúrny svalík, ktorý podlieha únave. Presileniu treba dôsledne predchádzať.

Práve som spievala v Mníchove, bola som naozaj chorá, ale doktor, za ktorým tam chodia všetci speváci, to veľmi bagatelizoval. Až dodatočne som zistila, že som vlastne dva mesiace bojovala s čiernym kašľom.

O Petrovi Dvorskom sa hovorilo, že prišiel o svoj hlas, lebo mal zlú techniku spevu.

To si nemyslím, on bol veľmi talentovaný, hlas mal prirodzene dobre postavený, mal techniku. Skôr bol
u neho problém, že toho mal veľmi veľa, nedoprial si hlasový pokoj a príliš skoro išiel do dramatických úloh. Hlasová hygiena spočíva aj v tom, že si vyberáme postavy, ktoré sú pre náš typ hlasu vhodné. Ja určite nebudem spievať Toscu alebo Carmen. Nejako by som to ukričala, ale moje hlasivky na to nie sú stavané. Keď sa opotrebujú a dostanú sa tam nebodaj nejaké uzlíky, potom už hlas samozrejme neslúži.

Predpokladám, že v ušno-nosno-krčnej ambulancii ste už boli neraz.

Samozrejme. My speváci sme chúlostiví na svoj pracovný nástroj a sú chvíle, keď neslúži podľa našich predstáv. Či už sú to prechladnutia, prepracovanosť, únava hlasiviek. Vtedy je ORL naša záchrana. Inak je to ale veľmi nepríjemné vyšetrenie hlboko v hrdle. Keď vyplazíme jazyk u bežného lekára, tak pozrie hrtan, vidí mandle, ale na hlasivky sa len tak nepozrie. Sú oveľa nižšie.

To znamená, že keď máte zapálené hrdlo, nemusí to mať nič spoločné s hlasivkami a vy môžete spievať?

Nie je to komfortné spievanie, je to nepríjemné, ale kým nie sú zapálené hlasivky, tak sa teoreticky dá spievať. Hoci pri laryngitíde by sa už spievať nemalo. No sú extrémne situácie, keď je vypredaný koncert, orchester čaká, vtedy je ťažké nespievať. Viem, že niekedy speváci pristupujú k extrémnostiam, dajú si kortikoid, ale sama som to nikdy nerobila. Najviac pomôže, bohužiaľ, hlasový pokoj. Čas a pokoj.
Sú medikamenty, ktoré sa na hlasivky dajú cielene použiť, ale veľké zázraky sa spraviť nedajú.

Stalo sa vám, že ste úplne stratili hlas?

Stalo, bohužiaľ, párkrát v živote. Vtedy sa musí človek zmieriť s osudom. Poviem si, že som ten koncert či to predstavenie asi nemala spievať. Stáva sa, že nemôžem spievať a nie je náhrada, lebo to nemá nikto naskúšané. Vtedy zavolajú speváčku, ktorá je to schopná zaspievať z nôt v orchestrisku, ja si to len odchodím po javisku a otváram ústa. Keď som bola tehotná, dve predstavenia opery Orlando
vo Francúzsku som absolvovala práve takto.

To si diváci nevšimnú?

Samozrejme, že všimnú. (Smiech.) To je priznané, na začiatku riaditeľ alebo intendant vysvetlí situáciu
a ospravedlní sa divákom. To sa robí, aj keď interpret spieva a nie je celkom fit. Práve včera mi volali
z Viedenskej štátnej opery, či by som nemohla spievať Júliu, lebo speváčka je chorá. Bohužiaľ túto postavu som nemala nikdy naštudovanú a myslím, že to nakoniec večer odspievala ona aj s indispozíciou.

Sú zahraniční ORL lekári iní ako tí naši?

Chodím k Braňovi Lorencovi v Bratislave. Našťastie, posledné roky je toho menej, hoci ho mám rada. Myslím si, že ORL je na rovnako vysokej úrovni v zahraničí aj u nás.

A čo iní lekári?

Pred troma rokmi mi nikto nevedel prísť na to, prečo sa dva mesiace trápim s kašľom, ani tu, ani v zahraničí. Práve som spievala v Mníchove, bola som naozaj chorá, ale doktor, za ktorým tam chodia všetci speváci, to veľmi bagatelizoval. Hovorila som mu, že mám zvýšené teploty aj cez deň, že to nie je v poriadku, ani
s hlasivkami, tie som mala oslabené kašľom. Zľahčoval to, nevidel problém. Nakoniec nedopadlo dobre ani predstavenie. Až dodatočne som zistila, že som vlastne dva mesiace bojovala s čiernym kašľom. Dva mesiace mi nebola správne určená diagnóza, vybrala som tri antibiotiká, nič nezaberalo. V rámci tých dvoch mesiacov som sa ocitla aj na ajurvédskom pobyte na Srí Lanke, ale ani tam to neodhalili. A tam sa to ešte
s vlhkosťou zhoršilo.

Kto na to nakoniec prišiel?

Úplnou náhodou som si dala robiť imunologické a alergické vyšetrenie, plánované polroka dopredu. Nič ma netrápilo, len som chcela vedieť, či naozaj nie som na nič alergická. Neprišli na nič, ale objavili, že mám
v sebe čierny kašeľ.

V mnohých operách, napríklad v Mníchovskej, sú pre spevákov, aby sa lepšie cítili, zvlhčovače vzduchu zabudované aj v šatniach.

Máte na hlasivky nejaké babské recepty? Ako je to s tým surovým vajíčkom?

To je trošku mýtus. Mne na regeneráciu dobre pôsobí kloktanie olivovým olejom. Dobré je aj kloktanie našou Vincentkou, preplachovanie dutín slabým roztokom soli so sódou bikarbónou. To robí veľa spevákov ako prevenciu, aby sa na nás nič nechytilo. Lebo najhoršie je mať suché dýchacie cesty. Aj hryzkanie klinčekov je veľmi dobré, hoci neviem, čo obsahujú, ale vraj je to dezinfekčné a je po nich dobrá chuť
a človek má hneď pocit, že je zdravší. No a potom cesnak. Len treba brať ohľad na kolegov. V našej profesii pri spievaní často prekračujeme intímnu zónu, takže cesnak a cibuľa sú v deň
koncertu tabu.

Používate aj zvlhčovače vzduchu?

Máme všelijaké prenosné zvlhčovače vzduchu, ale veľmi to nepoužívam, lebo ich výkon je malý. V mnohých operách, napríklad v Mníchovskej, sú pre spevákov, aby sa lepšie cítili, zvlhčovače vzduchu zabudované aj
v šatniach. Udržiavať vlhkosť prostredia má opodstatnenie a význam ako prevencia, ale na to ja trošičku zabúdam. Utiekam sa k tomu až vtedy, keď je problém. Potom tasím všetko, čo sa dá.

Magda Vašáryová mi nedávno povedala, že má hrdlo opernej speváčky, ale že na to prišla neskoro, aby mohla urobiť opernú kariéru. Vy ste s operným spevom tiež začínali pomerne neskoro.

Túžbu spievať som v sebe mala vždy. Spievala som ľudovky, populárne pesničky, môj vzor bola Darinka Rolincová, žiaden Mozart, Puccini, keď som to zahliadla v televízore, okamžite som prepla. Bola predo mnou dlhá cesta. 

Študovali ste však Vysokú školu pedagogickú v Banskej Bystrici.

Mala som nutkanie, túžbu, že chcem spievať, ale až v poslednom ročníku som si povedala, že keď nie teraz, tak nikdy. Zaklopala som na spevácku triedu ZUŠ-ky a poprosila som pani Mojžišovú, či by ma nevyskúšala a nemohla by som chodiť na hodiny spevu. Vyskúšala a bola nadšená. Po vysokej škole som išla pekne na dva roky na strednú školu. Som vďačná svojim rodičom, že to – hoci s nedôverou – akceptovali. Nikdy nie je neskoro. 

Takže vás vlastne nikto neobjavil?

Možno to bol osud, ktorý sa dral na povrch. Stále som tomu nutkaniu vravela, ticho tam, ticho tam, ale už sa nedalo nič robiť a na tie dvere som zaklopala. A ďalších sedem rokov som strávila na školách. Nežiadala som o uznanie nejakých výnimiek, bola som skoro hudobný analfabet, nepoznala som symfónie, opery. Nemala som k tomu vzťah, trvalo to roky, postupne som sa do tej krásnej oblasti dostala, nasávala ju. Hlas tiež potrebuje pár rokov na vyškolenie. Predtým som nespievala ani v zbore, nemala som žiadne návyky.

Dnes ste žiadaná sopranistka a rozcestovaná po celom svete. Čo radi robíte, keď nemusíte nikam ísť?

Paradoxne, ja mám najradšej cestovanie. Neviem posedieť doma. Vždy sa domov veľmi teším, mám to tu veľmi rada, ale po týždni-dvoch je mi už dlho a zase niečo vymýšľam, akú cestu by sme podnikli. Aspoň nejaký víkend alebo dovolenku. Hoci teraz je to obmedzené tým, že je Jonáško malý a nejaké
objavné výpravy sa nedajú podnikať.

Beriete teda ponuky aj podľa toho, kde ste ešte neboli?

V agentúre vedia, že pre mňa nie je dôležitý Paríž alebo Londýn, i keď sú to významnejšie scény, ale viac ma zaujíma Tanzánia. Tam som ešte nespievala, ale čaká ma to, áno.

Váš byt je plný kníh.

Mám ich veľmi rada, všetko tu mám zapratané. Nečítam veľmi beletriu, mám rada skôr encyklopédie, vedecko-náučnú literatúru, po ktorej sa dá siahnuť, len sa tak pokochať, nepotrebujem čítať súvislý dej. Je ťažké vracať sa k 700-stranovému
Dostojevskému, keď stratím niť. Toto otvorím, na polhodinku sa začítam, poteším sa, že som sa niečo nové dozvedela. Nabudúce otvorím nejakú inú knihu. Alebo poviedky, to je moja nová disciplína.

Žiadne ďalšie hobby?

Všetko robím veľmi nárazovo. Mala som obdobie, keď som podľahla cvičeniu s trénerkou, to som robila pravidelne, trištvrte roka, ale pominulo to. A tak sa to strieda, do všeličoho načriem. Som šťastný človek, aj tie pracovné povinnosti, čo mám, sú pre mňa koníčkom. Nemusím sa do ničoho nútiť. V podstate som hedonista. A hoci som práve povedala, že práca mi je koníčkom, keby som nemala termíny, bola by som schopná prežiť život bez povinností. Naozaj by som si ho užívala. Aj si ho užívam. Moji blízki sú z toho niekedy až na nervy, že si v podstate z ničoho nerobím ťažkú hlavu. Snažím sa len tešiť zo všetkého
a nevšímať si problémy, lebo cez všetko sa dá nejako preskákať.

A ako reagujete, keď vás niekto naozaj nahnevá, podrazí?

Mňa nedokáže vytočiť skoro nič. Mám tendenciu byť skôr smutná ako nahnevaná, ale smútok rýchlo prejde. Nemám to v sebe. Viem, že ťažké veci prídu, choroby, tragédie, toto sú veci, ktoré veľmi ťažko prežívam. To je aj to jediné, čo stojí za to sa tým trápiť. Vyrastala som
v ružových okuliaroch a dodnes ich veľmi málo skladám. Možno je to tým, že mi bolo v živote veľa dopriate, cítim sa požehnaná. Snažím sa radosť a potešenie rozdávať, tíšiť aj ľudí dookola.

Ste vyštudovaná pedagogička, učenie vás neláka?

Po škole som absolvovala len päťtýždňovú prax a to je všetko, čo som odučila. Ale bolo to fantastické. Zatiaľ sa učiť nechystám, ale myslím, že po niekoľkých rokoch sa na to odhodlám a budem to robiť
s radosťou. Raz budem vychovávať mladých spevákov. 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2016

Otorinolaryngológia

Témou jedenásteho čísla časopisu inVitro je otorinolaryngológia, teda pomerne rozsiahly chirurgický odbor. Aj v tomto čísle nájdete množstvo praktických odborných článkov zameraných na diagnostiku…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora