NESTAČÍ ČAKAŤ NA ZÁZRAČNÚ TABLETKU

Obrázok článku

Do svojich šestnástich bol aktívny chlapec, čo veľa športoval. Potom si poranil krčnú chrbticu a od hlavy dole ochrnul. Navzdory lekárskym prognózam, že už nikdy nebude chodiť, už štrnásť rokov robí všetko preto, aby znovu stál na nohách a darí sa mu to. Bekim Aziri.

Stretli sme sa v priestoroch CrossFitu Pezinok. Myslela som si, že crossfit je nejaký nový spôsob posilňovania, ale v knihe Digitálny minimalizmus som sa dočítala, že je to vlastne skupinové cvičenie zamerané na to, aby ľudia necvičili sami, so slúchadlami na ušiach, s očami upretými na monitor, uzavretí vo svojej vlastnej bubline, ale aby mali z pohybu spoločný zážitok a navzájom sa podporovali.

Áno, crossfit je skupinové cvičenie, u nás môže cvičiť až štrnásť ľudí naraz. Máme štyri tréningy denne, vedené trénerom. Ja tréner nie som, iba to dávam dokopy, s kamarátom Michalom Hančíkom tu fungujeme už tretí rok. Oproti iným crossfitom je tento náš výnimočný v tom, že tu cvičíme aj vozičkárov.

Ako sa cvičia vozičkári? Inak ako chodiaci ľudia?

Je to o dosť ťažšie. Pretože keď je človek na vozíku, tak mu nefunguje kopa svalov a kým sa to naštartuje, tak to trvá. Treba ku tomu iné cviky aj úplne iný individuálny prístup. Nestačí len povedať, ukázať, vozičkár potrebuje dopomoc.

Nebudem sa vás pýtať, ako ste sa dostali na vozíček. Asi sa vás to pýta každý novinár, tak som si to už načítala a napozerala na vašich videách.

Všetky alternatívy?

Sú rôzne?

Veľa som si už navymýšľal. (Smiech)

No dobre, takže ja som z toho všetkého pochopila toto: V roku 2005, keď ste mali šestnásť rokov, sa vám v kvalifikácii na bikrosových pretekoch v Přerove zadrelo zadné koleso na bicykli, leteli ste niekoľko metrov a dopadli na hlavu tak nešťastne, že vám praskla prilba. Zlomili ste si štvrtý krčný stavec, ktorý potlačil na piaty, ten sa rozdrvil, to porušilo miechu a spôsobilo ochrnutie celého tela. Zostali ste ležať na zemi, boli ste pri vedomí, ale nevedeli ste vôbec hýbať nohami. V sanitke ste začali mať problém aj s dýchaním.

Mám poškodenie C4-C5. To sú krčné stavce a tie zachytávajú aj časť dýchania. Takže dva-tri dni po úraze som musel byť na dýchacom prístroji. Potom sa mi obnovilo spontánne dýchanie, ale kyslík som mal stále pri sebe, aby som ho mohol použiť, keď sa mi ťažko dýchalo.

Keď je človek na vozíku, tak mu nefunguje kopa svalov a kým sa to naštartuje, tak to trvá.

Ako sa pľúca po tom všetkom môžu znovu rozdýchať?

Úplne sa mi asi nerozdýchali doteraz. Ale to neviem, lebo nechodím k doktorom. Neviem ani, aký mechanizmus za tým je, možno sa to obnovilo spontánne samé, možno cvičením.

Lekári vám po úraze predpovedali, že už nikdy nebudete chodiť. Ako je možné, že dnes ste schopný postaviť sa a s oporou prejsť niekoľko krokov? Čo sa deje s vašou miechou a svalmi?

To nikto nevie. Proste ja cvičím, nič iné nerobím. Iba tomu verím a cvičím.

Obnovujú sa tam nejaké prerušené spoje?

Myslím, že nie, niečo sa zachovalo a to sa pokúšam zosilniť. To nikto presne nevie, na magnetickej rezonancii nie sú vysvetliteľné rozdiely.

Muselo to byť ťažké, vypočuť si takú zlú prognózu. Ako to, že vás to nezlomilo, neostali ste ležať a nepoddali sa pasívne osudu? Chodili ste po úraze aj na psychoterapiu?

Nikdy. Ja môžem robiť psychoterapiu druhým ľuďom. (Smiech.) Mnohí by to potrebovali. Ľudia si vyrábajú sami problémy, pritom ich nemajú.

Ak ste nemali žiadnu psychoterapiu, mali ste aspoň nejakého dobrého kouča, čo vás k takému intenzívnemu cvičeniu motivoval?

Nikdy som takého nemal. Asi je to len u mňa v hlave. Mal som šestnásť, nechcel som byť do konca života pripútaný k posteli a urobiť to rodičom ešte ťažšie, než už to v tej situácii aj tak mali. Len som sa snažil.

Viac ako iní?

Určite. Asi ani nepoznám vozičkára, ktorý po štrnástich rokoch od úrazu cvičí tak intenzívne ako ja. Väčšinou to zabalí skôr. Ale rozumiem mu. Musí si na seba zarábať, chodí do roboty, aby mal z čoho žiť, a nemá na seba čas. Aj keď na druhej strane si myslím, že čas sa vždy dá nájsť, keď človek chce. Ja som mal to šťastie, že naši mi všetko, čo bolo v ich možnostiach, zaplatili. A do roboty som chodil ku bratrancovi, mohol som si ísť každé ráno odcvičiť. Ale bola to moja iniciatíva, lebo som chcel ísť cvičiť. Tak začínam aj dnes každý deň. Robím si, čo ma baví.

Koľko hodín denne cvičíte?

Dve hodiny. Ale dnes nie, dnes mám masáž. To je pre mňa dobre, to mi uvoľňuje svaly.

Keď necvičíte, tak sa to zhoršuje?

No. Ale ja som celý život športoval a to ma naučilo istej disciplíne. Beriem to tak, že musím. A chcem. Baví ma to. Neviem si predstaviť ráno, že by som sa zobudil a nešiel cvičiť.

Nebolí to?

Ako kedy. Ale to je súčasť života.

Čítala som, že sa vám v zime stav zhoršuje, že máte častejšie kŕče. Teraz je také čudné počasie, žiadna poriadna zima, teploty skáču hore-dole, meteosenzitívni ľudia zvyknú pri zmenách trpieť najviac. Ako je to u vás?

Zmena do teplého počasia mi nikdy nevadí. Iba do studeného. Takže teraz mi je lepšie. Nemám rád zimu. Globálne otepľovanie je pre mňa veľmi dobré. (Smiech.)

Máte po tele veľa tetovaní. Vraj ste po zistení, že ste ochrnutý na celom tele povedali, že vás teraz môžu celého potetovať. Naozaj vás tetovanie vôbec nebolí?

Bolí. Myslel som si, že nebude, ale bolí. Záleží totiž na tom, či má človek ochrnutý aj cit. Ja mám ochrnuté iba pohybové ústrojenstvo. To je dobré. Zo začiatku som mal oneskorené vnímanie tepla, ale už je to v pohode.

Keby vám niekto povedal, že existuje zázračná operácia, tabletka alebo že vám namontujú čip do hlavy a budete chodiť, idete do toho?

Asi nie. Taká vec neexistuje. Bodaj by existovala, možno raz niekto niečo vymyslí, ľudia mi posielajú všelijaké vychytávky, ale nespolieham sa na to. Je naivné si myslieť, že keď dvadsať rokov nebudem nič robiť, len čakať, a potom vymyslia zázračnú tabletku, tak začnem chodiť. To tak nefunguje. Človek, ktorý dvadsať rokov nepohol nohami, sa v živote na tie nohy nepostaví, aj keby sa vymyslelo hocičo. Ak nohy vôbec nezaťažoval, tak má odvápnené kosti. Cvičením a záťažou sa osteoporóza lepší, to je dokázané. Nestačí čakať.

Ak nepočítam fóbiu z hadov, tak strach mám len z bežných chorôb, ako hocikto iný.

Nie sú ani žiadne nové technologické vychytávky? Robotické veci?

Sú. Aj pre ľudí, ktorí nechodia, existujú stroje, do ktorých ich postavia, aby zaťažovali kosti, ale veľa ľudí to nerobí. Sú bicykle, ktoré šliapu za vás, ľudia ich kúpia, cvičia na tom pol roka a potom na tom majú zavesené klobásy a údia to. Pokiaľ niečo geniálne nevymyslia, človek sa musí sám udržiavať v kondícii.

Máte také skúsenosti s inými vozičkármi, že im dohovárate, aby cvičili, ale oni vás neposlúchnu a radšej čakajú na ten zázrak?

Mne je to jedno. Niektorí vozičkári prídu do CrossFitu a pýtajú sa ma na to. Poviem im, ako si to ja predstavujem, ako to robím a to je všetko. Niektorí so mnou nesúhlasia, niektorí sa už nikdy nevrátia, niektorí sem chodia často ako tamten chalanisko, ktorý tu je už druhý či tretí rok a sám vidí na sebe pozitívne zmeny. A nejde len o pohyb. To je jedno s druhým. Vozičkár, keď sa nehýbe, tak má problémy so stolicou, so všetkým. A zrazu, keď začne aktívne cvičiť, tak zistí, že sa mu všetko zlepšuje. Ale ja nikoho nebudem prehovárať.

Chodíte po školách a robíte motivačné prednášky. Čo tým deťom rozprávate? Čo sa vás pýtajú?

Podľa toho, na akej škole som. Napríklad na vysokej ma baby volajú do kina. (Smiech.) Hovorím im o sebe, o svojej skúsenosti vozičkára, ako sa ku nám majú správať. Deťom hovorím, že na bicykli by mali mať vždy prilbu, alebo keď skáču do vody, aby si najprv zistili, aká hlboká tá voda je. 94 percent úrazov krčnej chrbtice je zo skokov do vody. V lete je najviac hlavičkárov. Radím im, aby sa vyvarovali situácií, pri ktorých najviac ľudí ochrnie, lebo je to zbytočnosť.

Na jednom svojom videu hovoríte, že ste boli mladý neposlušný chalan, ktorý vždy robil niečo, čo mu iní zakazovali. Myslíte si, že keby ste sedeli vy v tej škole a nejaký Bekim by vám toto rozprával, že by ste ho počúvali?

Počúval. Lebo ja to nepodávam ako blbec, viem to s deťmi. Neplačem tam nad svojím osudom, nehovorím monotónne, podávam im to vtipnou formou, vypointujem to, aby si z toho niečo zobrali.

Nemyslela som to tak, že či by ste ako dieťa vôbec počúvali, ale či by ste počúvli a neskákali potom hlavičky do vody, nejazdili bez prilby, nerobili nebezpečný šport?

No ale ľudia si môžu poraniť chrbticu a ochrnúť aj tak, že preskakujú potok, šmyknú sa a padnú na kameň. Ja iba hovorím, čoho by sa mali vyvarovať.

No a vy by ste sa toho vyvarovali, aj v tej najťažšej puberte?

Je veľká škoda, že som vtedy nemal možnosť niečo také počuť, vtedy taký nikto nebol. Teraz sa to dá, viem prilákať ich pozornosť. To, či si to už zoberú k srdcu, neviem ovplyvniť. Určite nie všetci, ale keď aspoň jeden zo sto počúvne, tak to stačí, splnilo to účel.

Keby ste mohli niečo svojmu mladému ja odkázať, spätne niečo zmeniť, čo by to bolo?

Nemenil by som nič. Ani ten úraz, asi to na niečo celé bolo.

Nemáte po tom všetkom väčší strach, povedzme, že niekde spadnete a ublížite si ešte viac?

Ja mám chrbticu zošróbovanú celú, to je lepšie než kosť! Ak nepočítam fóbiu z hadov, tak strach mám len z bežných chorôb, ako hocikto iný. A ešte z toho, aby som nemusel zostať niekomu na starosti. Som rád, že veľa vecí si môžem urobiť sám.

Máte tomu prispôsobený byt?

Minulý rok som si zariaďoval byt a keď sedím, nevidím sa v žiadnom zrkadle, ani si neviem umyť ruky. Nedočiahnem ani na žiadne skrinky, ak sa nepostavím. Architekt sa čudoval, ale ja som to tak chcel. Aby som sa zakaždým musel postaviť. Celý deň. Aj posteľ mám vysoko, aby som sa musel postaviť aj vtedy, keď si idem ľahnúť.

Máte zvláštne exotické meno. Odkiaľ?

Otec je Macedónec.

Ja som niekde čítala, že Albánec.

Ja už som už kdekade o tom narozprával všeličo, že otec je z Kosova, aj z Afganistanu.

A mne teraz hovoríte pravdu?

Je z Macedónie.

Váš otec má Jadranskú zmrzlinu v Budmericiach. Nikdy ste nechceli ísť v jeho šľapajách? Čo ste chceli byť ako dieťa?

Chcel som byť športovec. Nikdy som nesníval o žiadnom povolaní. Chvíľu som chcel byť kaderník, ale to len preto, že segra bola kaderníčka a ja som videl, že sa nemusela učiť. Nakoniec som išiel na priemyslovku, kde som sa učiť musel. Nebavilo ma ani rysovať. Nikdy som nebol ten typ, že by som chcel študovať, mám strednú školu, maturitu, čo potrebujem, už viem.

Pred úrazom ste okrem bicyklovania hrali basketbal, džudo, jazdili na snowboarde. Teraz nerobíte žiadny šport?

Šport mi dal disciplínu a teraz cvičím, lebo chcem dať dohromady seba. Nešportujem na vozíku.

Prečo, keď ste od malička chceli byť športovec?

Ja športovec som, cvičím, sám pre seba. Pre mňa je medaila to, že sa viem postaviť.

Je pre vás cvičenie viac práca alebo zábava?

Pre mňa je to súčasť života.

A čo je pre vás zábava? Čo robíte vo voľnom čase?

Mám trojkolku, na tej jazdím. Keď je zima, nerobím nič, ležím pred telkou. Ale to nie je príliš často, mám cez deň veľa aktivít a večer, keď dôjdem domov, som s mojou priateľkou Laurou. Nečítam vôbec knihy, keď mám voľno, niečo si vymyslím a idem radšej preč.

Keď som mala zlomenú nohu, najväčší problém pre mňa bol požiadať iných o pomoc. Vy s tým problém nemáte?

Nemám, lebo musím. Niekedy to je nepríjemné, ale ak by som nežiadal o pomoc, bol by som len zavretý doma.

Nikdy ste sa neocitli v stave totálnej bezmocnosti?

To závisí od postoja človeka. Ja si myslím, že každá situácia sa dá nejako riešiť.

Nebojíte sa, že ak sa tak často musíte spoliehať na pomoc, tak zlajdačíte?

Ja si pýtam pomoc, iba keď je to nevyhnutné. Nikdy sa nezlajdačím, nie som ten typ človeka.

Ani žiadne iné neresti nemáte?

Niekedy som výbušný. Cigarety nefajčím, prestal som pred štyrmi rokmi. Alkohol pijem sem-tam, ako normálny človek, pivko, lebo mi to chutí a pomáha na ľadviny. Nepijem však každý deň, lebo cvičenie by potom nemalo zmysel.

Ak by ste vyhrali milióny, aký sen by ste si splnili?

Doprial by som to deckám do detských domovov.

Žiadny sebecký sen nemáte?

Mám všetko, čo chcem. Netúžim sa nechať vystreliť na Mars, cestujem, keď chcem, mám fitko s kamarátom, moc toho v živote nepotrebujem. Časom chcem mať dieťa, ale to nie je túžba, to je normálna bežná vec.

Nie je to smutný život po ničom netúžiť?

Túžim po jedinej veci. Že sa ráno zobudím, nemusím si zobrať vozík a viem sa ísť vycikať na stojáka.

Zaujímate sa o také veci, ako čo bude po smrti, alebo či je Boh?

Vôbec ma to nezaujíma. Mám Lauru, ona verí v Boha, ona vie a ja nemusím. Nepotrebujem vedieť, čo bude po smrti. Čo mi to v živote pomôže, keď budem vedieť, čo bude potom? Len zabudnem na to, že mám žiť teraz.

V čom sa ľudia vo vás najviac mýlia?

Mýlia? (Ticho. Namiesto Bekima odpovedá jeho kamarát Juraj: Keď som ho nepoznal osobne, myslel som si, že je strašne namyslený. Až potom som zistil, že je úplne iný, extrémne komunikatívny a priateľský.)

Čím sa tá namyslenosť prejavuje?

Nepripúšťam si k sebe cudzích ľudí. Mám veľa aktivít, takže potom som radšej sám. Teda v spoločnosti Laury alebo niekoľkých kamarátov, aby to nevyzeralo, že sa doma opúšťam. Nemám problém si s hocikým pokecať, ale nevyhľadávam novú spoločnosť, nepotrebujem upútavať pozornosť.

Ste dosť aktívny na sociálnych sieťach, robíte videá, to nie je upútavanie pozornosti?

(Opäť odpovedá kamarát Juraj: On ukazuje, ako funguje život na vozíku, aké to majú vozíčkari na svete ťažké.)

V deviatich slovenských mestách ste pred koncom roka vystúpili so svojou novou skill show O koliesko viac. Čo to presne znamená skill show?  

Skill show znamená ukázať svoj skill v tom, čo robíte. Môžeme ale pokojne zostať pri tom že je to talk show, lebo som moderátor a spovedám vždy troch hostí, dvoch lektorov z oblasti športu a vzdelávania a ku tomu jedného VIP hosťa. Roky robím motivačné prednášky a robil som stand-up, z toho to vlastne celé vzniklo.  

Budete v tom pokračovať?

Áno, vo februári pokračujeme.

Foto: Boris Németh

Moje zdravie, str. 26, apríl 2021

Moje zdravie - obalka
Moje zdravie - rozhovor
inVitro Poruchy dýchania image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2020

Poruchy dýchania

Najnovšie poznatky o poruchách dýchania, moderná diagnostika, terapia a medicínske zaujímavosti. V prvom čísle inVitra v roku 2020 prinášame odborné informácie o poruchách…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora