Moja cesta lekára-patológa sa začala písať v roku 1990, keď som po ukončení lekárskej fakulty nastúpil na Ústav patológie LF UPJŠ v Košiciach. Keď sa ma dnes, po rokoch, niekto opýta, či som to chcel robiť, tak odpoviem, že nie. Bolo to obdobie po „revolúcii“, keď sa postupne začala „prestavba“ systému nielen v zdravotníctve, ale aj školstve. Patológiu som si vybral preto, lebo v tom čase bol pre mňa Ústav patológie akýmsi pomyselným Olympom na medicínskom nebi, čoho garantom boli aj štyria docenti, ktorých som mal možnosť počas svojho štúdia zažiť a ktorých prednášky – ale predovšetkým praktické cvičenia, či už formou histologických praktík, alebo pitiev – boli pre mňa doslova medicínskym zjavom. Moji učitelia, v tom čase docenti Bilčík, Jurkovič, Böőr a Longauer pre mňa predstavovali vrchol medicínskej vedy. Ich praktické cvičenia som doslova hltal a mojím želaním bolo, aby som raz vedel aspoň polovicu toho, čo oni. 

V tom čase praktické cvičenia pozostávali z pitiev a z tzv. sklíčok, čo bolo pozeranie do mikroskopu a kreslenie toho, čo sme v mikroskope „videli“. Pravdupovediac, toto histopatologické praktikum nám v tom čase veľa nehovorilo. Ale zato pitvy, tie boli veľkým „zážitkom“. Ani nie tak kvôli „tajomnu“ sprevádzaného smrťou človeka, ale hlavne kvôli tomu, koľko vedomostí z praktickej medicíny naši učitelia ukazovali.

Patológia je náuka o chorobe a my sme sa tú chorobu vtedy doslova učili vidieť. A nielen chorobu, ale aj všetky klinické súvislosti, ktoré s nebohým pacientom súviseli. Naši učitelia nám to dokázali odprezentovať tak, že medicína sa zrazu stávala pochopiteľnou a zrozumiteľnou. A samozrejme rástla aj úcta nielen k medicíne ako takej, ale aj k našim učiteľom. Takže keď som ukončil štúdium a chcel ostať v Košiciach, mal som možnosť nastúpiť buď na ARO, alebo na patológiu. Vybral som si patológiu ako prestupnú stanicu s cieľom naučiť sa v praxi to, čo som zanedbal na škole.

O biopsii a cytológii (v tom čase imunohistochémia a molekulárna biológia ešte len stáli na prahu objavu) som toho nevedel zhola nič. V čase môjho nástupu do zamestnania bolo hlboké leto a dovolenková sezóna, a tak bol vtedy prítomný na Ústave len docent Jurkovič, ktorý tam „ťahal“ prácu, lebo ostatní mali dovolenky. A z toho dôvodu som nenastúpil v „štandardnom“ (pitevnom) režime, ale moja pracovná náplň bolo sedieť vedľa profesora Jurkoviča a sledovať ho pri práci. V tom čase bol súčasne prodekanom, a tak mal zapožičaný mikroskop s druhým náhľadom. A toto sa mi stalo osudným, pretože som naplno objavil čaro patológie, ktoré ma doslova prevalcovalo. V nemom úžase som sledoval výklad profesora, ako na základe zmien v bunkách a tkanivách rozpriadal to diferenciálno-diagnostické klbko a s otvorenými ústami som obdivoval to množstvo vedomostí, ktoré na mňa doslova chrlil. A tam som pochopil, že patológ je základným článkom diagnostickej reťaze. Že je inštanciou, od ktorej sa očakáva „konečná diagnóza“, ktorá bude pre osud pacienta rozhodujúca.

Neskôr som začal pracovať ako odborný asistent na lekárskej fakulte a mal som možnosť okúsiť ako chutí učiteľovanie. Stal sa zo mňa horlivý propagátor šírenia krás patológie. Moja snaha však vychádzala naprázdno a ja som nechápal, ako je možné, že taký krásny medicínsky odbor doslova zíva prázdnotou a nezáujmom zo strany absolventov, čo nie je inak ani dnes po 34 rokoch mojej praxe. Aj keď sme sa kolegom – spolužiakom snažili študentom ukazovať, čo patológia v skutočnosti je. Že to nie sú len pitvy, a že zdravotné pitvy slúžia hlavne na to, aby sa patológ naučil chorobu makroskopicky rozoznať. Zdôrazňovali sme význam biopsie pre pacienta a hlavne fakt, že patológia je súčasťou klinického diagnostického reťazca a že je pre pacienta určujúca z hľadiska ďalšieho terapeutického postupu. V skratke, patológ stanovuje diagnózu – presne pomenuje ochorenie a parametre, na základe ktorých potom klinický lekár lieči.

Už v čase môjho pôsobenia som sa zoznámil s menom primára Sokola, ktorého osoba bola v tom čase opradená rôznymi historkami a na Ústave bolo jeho meno na „indexe“ z dôvodov mne nie celkom známych, lebo som generácia podstatne mladšia. V Košiciach v roku 1990 boli dve patológie. Ústav patológie FN L. Pasteura a Oddelenie patológie FNsP na Triede SNP (v žargóne stará a nová nemocnica). Primár Sokol v tom čase viedol oddelenie patológie v „novej“ fakultnej nemocnici, ktoré vybudoval doslova na zelenej lúke. V tom čase som ho ja osobne nepoznal, ale na Ústave o ňom v kuloároch kolovali historky priam neuveriteľné. Všetky však mali spoločné jedno. Išlo o pracovisko s „iným“ prístupom k pracovnému procesu a ku klinikom ako takým.

A tak som po dlhom a ťažkom rozhodovaní nakoniec zmenil svoje pôsobisko. A bol to pre mňa doslova kultúrny šok. Nielen osobou samotného primára, ale predovšetkým v samotnom pracovnom procese. Znova som po niekoľkých rokoch zažíval očarenie z práce. A objavil som to, čo sa vo svete bežne nazýva „bioptická alebo klinická patológia“.

Od prvého dňa ma doslova valcovala hektika pracovného procesu. Zrazu som sa ocitol na pracovisku, ktoré bolo súčasťou nemocničného cirkusu. Veci pre mňa dovtedy nepredstaviteľné, ako vzájomné telefonické konzultácie s klinikom, RTG a CT snímky alebo privolanie patológa na operačný sál, boli pre mňa doslova šokom, z ktorého sa mi točila hlava. Zrazu som videl, že patológ je súčasťou nemocnice, je pevným článkom klinického života a je braný ako rovnocenný partner.

To, čo sme našim študentom rozprávali, som zrazu skutočne zažíval na vlastné oči a uši. Primár Ladislav Sokol, pre každého skôr Bukši (Buxi), založil oddelenie patológie v novej Fakultnej nemocnici na Triede SNP 1 po návrate zo svojho zahraničného pôsobiska v líbijskej Missuratte. Začínal kuriózne vo „filtri“ operačného traktu, čo bola jeho kancelária. Postupne, aj napriek nepriazni zo strany niektorých kolegov, sa mu podarilo vybudovať moderné oddelenie patológie, ktoré si postupne získalo rešpekt a obdiv. Stal sa priekopníkom modernej patológie vo vtedajšom Československu. Doslova šokom pre mňa bolo nepísané pravidlo, že materiál na bioptické vyšetrenie musí byť do laboratória dodaný v deň odberu najneskôr do 24 hodín. A výsledok vyšetrenia dostane klinik obratom, väčšinou tiež do 24 hodín.

Ďalším prekvapením pre mňa bolo to, že operačný resekát musí prísť v neporušenom stave a že patológ preberá plnú zodpovednosť za makroskopické vyšetrenie resekátu, ktoré je súčasťou výsledkového listu. Ak materiál prišiel narezaný, bolo pravidlom, že klinický lekár, ktorý materiál „narezal“, to musel zdôvodniť (ale to sa stávalo málokedy).

Ako jeden z prvých zaviedol do rutinnej praxe rýchlu peroperačnú biopsiu. Nielen v Košiciach, ale doslova v Československu! V tom čase sa denne robilo na pracovisku 10 aj viac peroperačných biopsií (a podotýkam, že sa nejednalo o jednoduché diagnostické prípady). Nová fakultná nemocnica mala v tom čase špičkové chirurgické pracovisko, a teda aj operatíva mala široký záber – brušná chirurgia pod vedením profesora Bobera, krčná chirurgia pod vedením profesora Pichaniča, ortopedická chirurgia pod vedením docenta Vaška, urológia pod vedením profesora Drahovského a neskôr profesora Valanského, neurochirurgia pod vedením profesora Faguľu a v neposlednom rade chirurgia mliečnej žľazy pod vedením doktorky Blažejovej.

Patológia mliečnej žľazy bola oblasť, ktorá primárovi Sokolovi učarovala a ktorá bola jeho obľúbencom. A dá sa povedať, že bola priekopnícka, opäť nielen v Košiciach. Trojlístok Blažejová – Sokol – Wágnerová bol v tom čase „pojem“ v oblasti diagnostiky a liečby nádorov prsníka.

Ako prvý vo vtedajšom Československu zaviedol rutinné vyšetrovanie prediktívnych faktorov pri nádoroch prsníka. A ochotne to učil aj ostatné pracoviská, čím položil základ v štandardizácii pracovných postupov v diagnostike karcinómu mliečnej žľazy.

Bukši bol človek, ktorý nikdy neodmietol pomôcť. Na pracovisko za ním chodili bežne pacienti, ale aj kolegovia z iných kliník. Vždy bol ochotný pomôcť a vždy vyšiel každému v ústrety. A učil to aj nás okolo seba. Bol však aj nekompromisný a zásadový. Kto raz stratil jeho dôveru a sklamal ho, ten hľadal cestu späť len veľmi ťažko.

Jeho krédom bolo, že patológ je partner klinika a spolu tvoria pevnú súčasť diagnostického procesu. A tak ho aj kolegovia klinici brali. A nielen jeho, ale aj nás, jeho kolegov. Bol ako starostlivý otec a nikdy sa nad nikoho „nevyvyšoval“. Bol ochotný ukázať a naučiť všetko, čo vie a denne nám to mladším odovzdával. Dvere do jeho pracovne boli vždy otvorené a keď „videl“ niečo zaujímavé, aj niekoľkokrát denne nás všetkých zavolal a ukázal nám to na monitore.

Nebál sa nových myšlienok. Naopak vedel sa pre nové veci „zapáliť“ a ak bol o správnosti myšlienky presvedčený, vedel za ňu bojovať s plným nasadením. Ako prvé pracovisko v Československu sme mali počítačovú sieť od príjmu až po výstup. A ako prví sme zaviedli informačný systém CONA PAT, ktorý sa začal vyvíjať v spolupráci s pracoviskom primára Sokola a ktorého myšlienkovým otcom som bol ja a primár, ktorý to presadil do reálnej praxe. Dnes je tento informačný systém používaný naprieč celou republikou.

Sokol mal ako primár rešpekt v celej patologickej obci. Pamätné sú jeho diskusné príspevky na našich odborných podujatiach. Mal veľa priateľov na každom pracovisku patológie v celom Československu.

Bol zaujímavý aj svojim charakteristickým zjavom. Na pracovisku chodil zásadne bosý a väčšinou len v nohaviciach alebo len v šortkách. A tento svoj zvyk nezmenil ani keď prijímal návštevy. Bol tým jednoducho známy. Z toho vyplynulo aj niekoľko úsmevných situácií. Keď svojho času písal knihu Patológia mammy (rozumej prsníka), tak sa rozhodol neostrihať, kým ju nedopíše. Nosil hustú hrivu strieborných vlasov a bradu. Denne chodieval do práce zásadne na bicykli, v šľapkách a naboso. To upútalo aj mladého režiséra Petra Begányiho, ktorý o ňom natočil dokument s názvom Buxi a ktorý odvysielala niekoľkokrát Slovenská televízia.

Je tomu už šestnásť rokov, čo podľahol v boji s chorobou, ktorej vzdoroval v plnom pracovnom nasadení až do konca.

A aká je v slovenskej patológii situácia dnes? Na Slovensku máme evidovaných niečo okolo 127 patológov, čo je žalostne málo. Náš odbor je rovnako „neatraktívny“ ako v čase môjho nástupu. Ja som sa v roku 1996 dal na cestu privátneho patológa. Naivne som razil cestu privatizácie odboru v presvedčení, že inšpirujem kolegov k podobnému kroku. Ochotne som pomáhal svojimi radami a skúsenosťami. Žiaľ, situácia je dnes iná, ako bola moja naivná predstava. Marazmus slovenského zdravotníctva spôsobil, že aj ja som bol nakoniec okolnosťami donútený skončiť ako privátny patológ. Slovenská patológia je dnes v „privátnych“ rukách a reálne na Slovensku pôsobia štyria veľký „hráči“ v patológii. Privátny kapitál umožnil vybudovať moderné diagnostické centrá patológie, kde sa robí špičková moderná patológia.

Ale aj napriek tomu ostáva patológia na zozname neatraktívnych odborov. Generačne náš odbor starne. Rovnako ako pred 34 rokmi, aj dnes sa na oddelenia patológie húfne ľudia nehlásia. Skoro každé pracovisko zápasí s nedostatkom nielen lekárov, ale aj stredného zdravotného personálu. Výchova patológa trvá jedno desaťročie. Žiaľ, ústavy patológie stratili reálny „kontakt“ s bioptickou patológiou (v Košiciach sa možno blýska na lepšie časy), a tak študenti končiaci lekársku fakultu nemajú o odbore ako takom ani potuchy.

Aj dnes sa kladie dôraz na pitvy, čo už ale v súčasnosti nie je reálne náplňou práce patológa. Ale horšie je aj to, že význam „sklíčok“ začne lekár chápať až v praxi. Keď robí alebo na druhej strane číta bioptický nález. A tak dnes, keď je patológia základný medicínsky odbor, prakticky v zdravotníctve „prežíva“. Ale čo je horšie, učebné osnovy na lekárskych fakultách ostávajú aj po rokoch stále na úrovni minulého storočia. A pritom študenti by mali čo doháňať. Lebo odbor sa za tie roky búrlivo zmenil. Pribudla imunohistochémia (IHC) ako základný diagnostický kameň patológie, ktorá umožnila stanoviť presnú diagnózu až na molekulárnu úroveň. Umožnila klinikovi určiť origo novotvaru aj z minimálneho množstva tkaniva, respektíve buniek (samozrejme za priaznivých okolností) a častokrát odhaliť primárne origo novotvaru pri bezpríznakových pacientoch. Ale nielen to. IHC umožnila stanoviť prognostické aj prediktívne parametre, ktoré nielenže napomáhajú personalizácii terapie, ale umožňujú aj predpovedať prognózu ochorenia. IHC znamenal veľký kvalitatívny skok na diagnostickom poli a posunula patológiu, ale aj diagnostický proces doslova dimenzionálne.

Na ňu samozrejme nadviazala molekulárna patológia. Tá doslova rozpitvala jednotlivé parametre ochorenia na úroveň DNA. Na základe molekulárnej patológie sa prepisujú klasifikácie a štandardné diagnostické postupy. Posunula nielen diagnostické hranice, ale predovšetkým možnosti liečby a prežívania. A napreduje míľovými krokmi. Môžeme s hrdosťou konštatovať, že naše pracovisko udržiava kontakt s dobou a snažíme sa poskytovať čo najlepšiu a najpresnejšiu diagnostiku. Ak v živote platilo, že lekár sa učí celý život, s nástupom molekulárnej patológie to platí trojnásobne. A to sme len na začiatku celého procesu. Výsledkom je personalizovaná cielená liečba, ktorá umožňuje pacientovi prežívať aj s chorobami, ktoré boli donedávna nezvládnuteľné. O tom som ako študent len „sníval“. A to je významný pokrok.

Moja naivná predstava bola v roku 1996 taká, že postupne dôjde k privatizácii všetkých pracovísk patológie. Priestoru a materiálu na vyšetrenie bolo a bude vždy dosť. Lenže antisystémové zmeny v zdravotníctve zmietli postupne aj odbor patológie. Postupne zanikali okresné patológie a dnes ich ostalo doslova ako šafranu. Ale čo je horšie, odboru uškodila najviac nevraživosť, súťaživosť a boj o klientov. To všetko malo za následok to, že záujmy odboru ostali bokom. Nevraživosť a súťaživosť medzi nami kolegami viedla k tomu, že hodnota práce patológa padla na úroveň „halierov“, v dôsledku nerozvážneho podpisovania zmlúv so zdravotnými poisťovňami za cenu „vyšších“ limitov. Degradovali sme tak cenu práce patológa. Pri všetkej úcte ku všetkým profesiám, ale keď poviete murárovi, ktorému zaplatíte za meter štvorcový položenia dlažby desiatky eur, že vy dostanete napríklad za cytologické vyšetrenie na malígne bunky 6 eur v „hrubom“, tak vám neuverí. A neuverí tomu nikto. Cena našej práce je doslova podhodnotená.

Môžeme si za to ale sami. V roku 1990 som bol na svojom prvom kongrese patológov v Lučenci. Bol to pre mňa odborný zážitok, ktorý vo mne zanechal hlbokú stopu. Prvýkrát som tam videl špičku československej patológie a hlboko som sa skláňal pred ich vedomosťami. Už tam sa prvýkrát sformovala pracovná skupina vtedajších profesorov naprieč republikou, ktorá bola za vypracovanie podkladov nového formujúceho sa „bodovníka“.

Táto skupina sa formovala opakovane aj ďalšie roky, ale výsledok bol taký, že ich vplyv na cenu bodu za jednotlivé vyšetrenia bol prakticky minimálny a nevyužili svoj potenciál, ktorý im vyplynul z vtedajšieho postavenia a hlavne kontaktov na ministerstvo.

Dnes po viac ako tridsiatich rokoch musím len konštatovať, že sme doplatili na povestné slovenské neduhy, a to je závisť a nenávisť. Dnes sa už nemusíme zamýšľať nad tým, či sme kolegovia, alebo konkurenti. Svojou prácou stále „vyrábame“ peniaze. Zmenil sa len zamestnávateľ. Áno, pracujeme v podmienkach, ktoré spĺňajú špičkové kritériá kvality a produkujeme výsledky, ktoré svojimi parametrami spĺňajú štandardy svetových pracovísk. Ale je smutné, že aj po 30 rokoch mojej praxe je stále patológia na periférii záujmu, že končiaci absolvent lekárskej fakulty aj dnes, v ére „boomu“ molekulárnej patológie nevie, čo je parafínový bloček, čo je imunohistochémia, aká je pracovná náplň patológa a aké je miesto patológa v diagnostickom procese.

Chcem veriť tomu a je to moje veľké želanie, aby nová mladá generácia, ktorá nám vyrastá na našich pracoviskách, bola nositeľom pokroku v propagácii nášho odboru a aby sa jedného dňa absolventi bili o možnosť pracovať na patológii.