„Keby som pred osemnástimi rokmi vedel o teste na odhalenie skrytého krvácania do stolice, bola nádej, že môj otec bude ešte žiť,“ hovorí Patrik Herman. Napriek tomu, že rakovina hrubého čreva a konečníka nie je príťažlivá téma, s ktorou by chcela známa tvár spájať svoje meno, novinár a moderátor neúnavne bojuje za osvetu a prevenciu tohto a ďalších onkologických ochorení.

Rakovina prišla do rodiny Patrika Hermana ako blesk z jasného neba. „V našej rodine sa dovtedy neobjavilo žiadne onkologické ochorenie, preto nám ani nesvietil výstražný trojuholník. Ochorenie otca sme skutočne nečakali. No, nikdy neviete, kto bude v rodine ten prvý,“ spomína na smutné chvíle moderátor.

Jeho otec ochorel pred osemnástimi rokmi. V čase, keď bola ešte nulová podpora pacientov, v čase, keď neboli dostupné žiadne informácie, keď sa o rakovine hrubého čreva a konečníka písalo veľmi málo. „Stolica, krv v stolici, konečník… To boli nemravné výrazy, ktoré nepatrili na stránky novín ani do vysielania rozhlasu či televízie. O tomto ochorení a o prevencii sa vôbec nerozprávalo. Informácie na internete boli dostupné len v cudzích jazykoch – čo bola pre mnohých Slovákov cesta zarúbaná,“ približuje situáciu spred rokov Patrik Herman.

Zbytočne a predčasne

Ani Patrik nevedel o otcovej diagnóze získať také množstvo informácií, aké potreboval. Napriek tomu, že sa snažil. Prekladal si cudzojazyčné stránky zo španielčiny, angličtiny a nemčiny, aby našiel základné informácie o ochorení, o jeho prognóze a možnostiach liečby. „Ocina diagnostikovali neskoro. Až vtedy, keď ožltol, to už mal napadnutú aj pečeň. Lekári napriek tomu urobili zázrak, že ho udržali na svete tak dlho. Šialené poznanie pre nás aj pre otca však bolo, že zomiera zbytočne a predčasne. Zomrel v 55 rokoch. Ak by si v päťdesiatke urobil preventívny test, všetko mohlo dopadnúť inak. Šanca by bola veľká. Možno by som svojho ocina nikdy neodnaučil jesť klobásy a slaninu, no vedieť o takejto možnosti prevencie, vedieť to, čo viem dnes, do urobenia toho testu by som ho už nejako dotlačil…“

„Hoci od roku 2019 u nás funguje skríning kolorektálneho karcinómu, Slováci sa tomuto bezplatnému vyšetreniu vyhýbajú a absolvuje ho približne len tretina pozvaných poistencov ročne.“

Paradoxne, ochorenie otca so synom zblížilo, mali na seba viac času. Predtým ich oddeľovali kilometre medzi Bratislavou a Myjavou, no posledný rok sa Patrik snažil tráviť s otcom v nemocnici každú voľnú chvíľu. Viedli dlhé, otvorené rozhovory a v jednom z nich mu otec povedal:„Synu, ľudia ťa počúvajú a rešpektujú. Nech už to dopadne akokoľvek, keď budeš mať možnosť, urob niečo, aby takéto utrpenie nezažívali aj ďalšie rodiny.“

Zachránili ste mi maminu!

Od smrti Patrikovho otca prešiel presne jeden rok, keď spolu s kolegyňou, autorkou a moderátorkou zdravotníckych televíznych programov Janou Pifflovou Špankovou podpísali zakladajúcu listinu občianskeho združenia Europacolon Slovensko. Pacientska organizácia na boj proti rakovine hrubého čreva a konečníka nebola len naplnením otcovho želania.

„Do dnešného dňa sa neviem vyrovnať s tým, že smrť ocina bola zbytočná. Hovorí sa, že čas lieči. Asi to u mňa nefunguje. Stále to prisilno jatrí rany. Keď som mal o tom rozprávať po prvýkrát verejne, zvládal som to len veľmi ťažko. Bol to jeden z najťažších okamihov môjho života, ale povedal som si, že to urobím, lebo len tak môžem tú katastrofálnu situáciu, aká bola na Slovensku, pomôcť zmeniť.“

Osobný príbeh Patrika Hermana a pacientky – lekárky Eleny Šuškovej, ktorá prekonala rakovinu hrubého čreva, zabral aj pred spustením predpilotného skríningu, do ktorého sa členovia združenia pustili na vlastnú päsť.

„Po skúsenostiach z iných krajín sme odhadovali, že o testy na skryté krvácanie prejaví záujem maximálne 10-tisíc Slovákov. Keď ich zrazu bolo 76-tísíc, boli sme zaskočení. Príjemne zaskočení! Bola to aj poriadna výzva – zohnať a doručiť desiatky tisíc testov navyše. Ale dokázali sme to! Návratnosť bola vyše 56 %, niekoľkokrát vyššia ako sa podarilo štátu o 15 rokov neskôr. ‚Hovienkové testy‘ sa nestíhali vyhodnocovať, a tak pomáhali naši pacientski dobrovoľníci, aj mnohí – moji novinárski – kolegovia. Podľa spätnej väzby sme mali 187 záchytov ochorenia potvrdených kolonoskopiou. A potom, o pätnásť rokov neskôr, idete po ulici a zastaví vás žena so slovami: Tým testom, čo ste posielali, ste mi zachránili maminu…“

Na sedemnásť rokov dlhej ceste urobilo združenie veľa. „Naši kolegovia – novinári, ktorí nás od začiatku podporovali, u svojich vydavateľov a vysielateľov pretlačili, že sa o rakovine hrubého čreva a konečníka začalo rozprávať ako o legitímnej téme. To bol jeden z našich prvých veľkých úspechov. Zlepšila sa informovanosť, presadili sme preplácanie testov po päťdesiatke, dnes po štyridsiatke, zlepšila sa dostupnosť liečby, aj v pokročilých štádiách ochorenia. Ešte stále sme sa však neposunuli mentálne, ani v dôležitosti, ktorú si táto téma zaslúži. Jedna vec je o tom rozprávať, a druhá pre to aj niečo urobiť,“ hovorí o svojej stálej nespokojnosti moderátor.

„Každý človek, ktorý má záujem a vie zapnúť počítač, sa dnes dokáže k informáciám dostať, môže sa opýtať svojho všeobecného lekára. Na nedostupnosť informácií sa už nedá vyhovárať… Horšie je to však s našou zodpovednosťou či skôr nezodpovednosťou voči vlastnému zdraviu. Nájdeme si hodinu na kávu, aj stokrát do roka, ale nenájdeme si hodinu či dve na to, aby sme išli na preventívnu prehliadku alebo sa zúčastnili skríningu... Hovoríme ľuďom: Ak si najbližšie pôjdete dať k pani doktorke predpísať tabletky na tlak, vypýtajte si aj ‚hovienkové testy‘…,“ odkazuje moderátor.

Smutná štatistika

Štatistika je neúprosná. Až 32 Slovákov zomrie každý týždeň v dôsledku kolorektálneho karcinómu. Tragický prírastok pacientov s rakovinou hrubého čreva a konečníka tak predstavuje až vyše 4 000 ľudí ročne (NCZI).

Slovensku patrí aj popredné miesto v rámci celého sveta vo výskyte karcinómu hrubého čreva a konečníka. Spomedzi krajín OECD sme dokonca na prvom mieste v úmrtnosti na toto ochorenie, čo je približne 2 000 pacientov ročne. A hoci od roku 2019 u nás funguje skríning kolorektálneho karcinómu, Slováci sa tomuto bezplatnému vyšetreniu vyhýbajú a absolvuje ho približne len tretina pozvaných poistencov ročne. Vo väčšine prípadov prichádzajú pacienti k lekárovi neskoro, s rozvinutými zdravotnými komplikáciami a metastázami. Ak sa však toto nádorové ochorenie zachytí včas, je liečiteľné a nemusí končiť fatálne.

Aj vďaka OZ NIE RAKOVINE a jej predchodcovi Europacolon Slovensko je od roku 2019 na Slovensku dostupný populačný skríning karcinómu hrubého čreva a konečníka. Ide o štátom riadený a vyhodnocovaný preventívny program pod dohľadom Národného onkologického inštitútu (NOI). Vo veku 50 – 75 (v niektorých poisťovniach od 40) rokov majú zdraví ľudia bez príznakov každé dva roky možnosť nechať sa vyšetriť u všeobecného lekára testom na skryté krvácanie do stolice (TOKS), alebo raz za 10 rokov kolonoskopicky u gastroenterológa.

Kolorektálny karcinóm vo svojich začiatkoch nebolí, čo znamená, že človek nemusí pociťovať žiadne príznaky, ktoré by ho prinútili vyhľadať lekára. „Preto je veľmi dôležité absolvovať test na skryté krvácanie, ktorý je v prípade pozitivity signálom na sériu ďalších odborných vyšetrení, medzi ktoré patrí v prvom rade kolonoskopia,“ vysvetľuje spoluzakladateľ OZ NIE RAKOVINE Patrik Herman. Test na skryté krvácanie je možné obdržať v rámci organizovaného skríningu zo zdravotnej poisťovne, kúpiť si ho v lekárni alebo získať u všeobecného lekára počas preventívnej prehliadky.

Aj kvôli ľuďom, ktorí ma majú radi

A ako je na tom s prevenciou moderátor? „Hneď po smrti otca ma onkológovia pohnali na kolonoskopiu, čo bolo z ich strany veľmi zodpovedné, dokonca mi aj odstránili polypy. Odvtedy absolvujem kolonoskopiu v pravidelných intervaloch. Tento rok sme objednaní spolu s mladším bratom. Okrem toho si pravidelne, každé dva-tri roky, robím aj testy zo stolice na okultné krvácanie. Viem, že životosprávu veľmi nezmením, v tom sa podobám na otca. Klobásu a slaninu budem jesť ďalej a práve preto sa snažím aspoň o takýto pasívny spôsob ochrany svojho zdravia,“ priznáva Patrik Herman a prízvukuje, že to nerobí len kvôli sebe, ale aj kvôli svojmu okoliu. „Kvôli ľuďom, ktorí ma majú radi, ktorým na mne záleží a opačne. Aj kvôli nim budem chodiť na preventívne prehliadky, nech budú akokoľvek nepríjemné. Keď človek ochorie, nie je to len o pacientovi samotnom. Je to bolesť a trápenie pre všetkých ľudí okolo. Nemôžeme byť sebeckí a hovoriť: Mne sa nechce. Nič mi nie je. Nemám čas. Čo ak mi niečo zistia? To neobstojí!“

Test na odhalenie skrytého krvácania zo stolice sa dá vykonať jednoducho aj v pohodlí domova. „Po správnosti by ste mali vzorku stolice priniesť do ambulancie a o jej vyhodnotenie sa postarajú tam. Netreba z toho robiť drámu, treba to možno obrátiť na zábavu a s rodinou pri večeri podiskutovať o tom, ako to urobiť, aby vám stolica nečľupla do vody v toalete a neznehodnotil sa predmet skúmania… S humorom dodávam, že‚hovienkový test‘ môžete blízkemu pokojne kúpiť v lekárni aj ako darček…,“ povzbudzuje moderátor.

Do troch dní od vykonania testu ho pacient odovzdá svojmu všeobecnému lekárovi. Ak sa ukáže ako pozitívny, pacient ide na ďalšie, kolonoskopické vyšetrenie. Pri pozitívnom výsledku však nemusí ísť vždy o rakovinu, ale aj o polypy, ktoré je možné vo väčšine prípadov odstrániť počas kolonoskopie a pacient sa nemusí podrobiť operácii.

Kolonoskopia – zbytočný strašiak

Žiaľ, aj napriek pozitívnemu testu až 20 % pacientov nezájde na odporúčanú kolonoskopiu. Podľa prieskumu Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti je hlavným dôvodom strach z bolesti. Podľa Patrika však z kolonoskopie netreba robiť strašiaka. „Som nešťastný z toho, že sa na Slovensku tradujú historky o tom, ako ľudia umierajú pri kolonoskopii a ako dochádza k perforácii čreva… Dnes sa dá toto vyšetrenie urobiť v analgosedácii (podanie sedatív – liekov na upokojenie a proti bolesti do žily) a keď treba, aj v celkovej anestéze. Ja som tiež ‚sraľo‘. Využil som vždy niektorú z foriem, aby som to nemusel prežiť takpovediac naživo…,“ dodáva s úsmevom Patrik.

„Hneď po smrti otca ma onkológovia pohnali na kolonoskopiu, čo bolo z ich strany veľmi zodpovedné, dokonca mi aj odstránili polypy.“

Práve z tohto dôvodu OZ NIE RAKOVINE dlhodobo volá po zavedení bezplatnej kolonoskopie v analgosedácii, čo je v modernej Európe štandard. „Pani ministerka zdravotníctva verejne prisľúbila, že v blízkej budúcnosti bude tento výkon uhrádzaný zdravotnými poisťovňami. Strach z kolonoskopie v kombinácii s faktom, že si pacienti musia za bezbolestný priebeh priplatiť, totiž skutočne môže nejakým spôsobom vplývať na ich konečné rozhodnutie.“

Kampane, letáky, články v médiách, to všetko zvyšuje informovanosť Slovákov o rakovine hrubého čreva a konečníka. Patrik Herman však z vlastnej, dlhoročnej skúsenosti vie, že najlepšie zaberajú rozhovory priamo v teréne – tvárou v tvár. Od roku 2008 chodia členovia združenia a dobrovoľníci na „črevotour“ s nadrozmernou nafukovacou maketou hrubého čreva. Ľudia ňou prechádzajú ako tunelom, v ktorom nájdu obrázky s jednotlivými štádiami rakoviny.

„Sprievodcami črevom sú onkologickí pacienti, ktorí si peklom liečby prešli. Je to obrovská pridaná hodnota, pretože oni vedia, o čom rozprávajú. Títo dobrovoľníci počas krátkeho výkladu ozrejmia rizikové faktory a príznaky ochorenia, ukážu a vysvetlia, ako sa používa test na skryté krvácanie do stolice,“ vysvetľuje Patrik Herman.

Prvé črevo sa už zodralo

Črevom pravidelne záujemcov sprevádza aj Marián, ktorý prekonal kolorektálny karcinóm. Jeho otec nechcel počuť nič o prevencii či liečbe a rakovine hrubého čreva podľahol. Keď Marián po smrti otca upratoval jeho byt, našiel na poličke nepoužitý test na skryté krvácanie. Povedal si, že ho nevyhodí, veď niečo to stojí – a urobil si ho. Bol pozitívny. Paradoxne, test, ktorý si jeho otec neurobil, Mariánovi zachránil život. „Dnes chodí so mnou po Slovensku a rozpráva svoj príbeh všetkým ľuďom, ktorí sa pri nás pristavia,“ hovorí Patrik Herman.

Moderátor priznáva, že on sám používa pri komunikácii s ľuďmi aj citové vydieranie. „Keď mám v čreve človeka staršieho ako 40 rokov, rozprávam mu o tom, že by mal byť zodpovedný – ak nie voči sebe, tak voči svojim blízkym, svojim deťom, aby videl vyrastať vnukov. Ak prídu ľudia mladší než 40 rokov, vydieram ich tým, že ja som si svojho otca nezachránil, zabila ho nevedomosť. Vy máte ešte šancu. Zachráňte si svoju mamu, otca, babku, dedka, ak ich ľúbite… Či to funguje? Nikdy to nie je stopercentný zásah do čierneho, ale funguje. Je to rôzne – niekde zafunguje test od všeobecného lekára, inde človeka zachytí nejaká kampaň alebo skríning, prípadne ho na vyšetrenie doženie rodinná skúsenosť s ochorením alebo to moje vydieranie... V súčte to môže byť celkom slušné číslo,“ zamýšľa sa Patrik Herman a priznáva, že chodenie s črevom po Slovensku je otrocká, vyčerpávajúca práca.

„Niekde zafunguje test od všeobecného lekára, inde človeka zachytí nejaká kampaň alebo skríning, prípadne ho na vyšetrenie doženie rodinná skúsenosť s ochorením alebo moje vydieranie.“

„Mrznete alebo sa roztápate na horúcom slnku, jatríte svoje rany. Keď sme pred 15 rokmi zadovážili prvé nafukovacie črevo, výrobca nám povedal, že jeho životnosť je 10 rokov. Vtedy som len mávol rukou. Desať rokov? O desať rokov budeme mať na Slovensku systém fungujúcej onkologickej prevencie, prevencia bude v učebných osnovách základných škôl, v každom kabinete biológie bude okrem kostlivca model prsníkov a semenníkov, na ktorom sa ôsmaci a deviataci naučia samovyšetrenie…“

Po pätnástich rokoch poctivého chodenia po mestách, školách, firmách a obchodných centrách však črevo zodrali a museli zadovážiť nové. Aj v tom novom je permanentná zápcha: „Pretože sme sa dopredu až tak neposunuli. Stále máme desaťtisíce ľudí, ktorí nevedia, čo majú robiť, nepoznajú príznaky ochorenia a netušia, že existuje jednoduchý test, na ktorý majú nárok. Bojím sa, že ani toto druhé črevo nebude posledné. Bol by som rád, keby som sa dožil tlačovky, na ktorej by sme prehlásili, že črevo už nepotrebujeme a slávnostne by sme ho vyfúkli.“

Som podozrievavý až paranoidný

Pred pár mesiacmi sa Patrik Herman vrátil do občianskej publicistiky. Zo súkromnej Markízy prešiel do RTVS, kde tvorí a uvádza reláciu Občan za dverami. Trápenia ľudí si chtiac-nechtiac nosí domov a ľudia ho so svojimi problémami zastihnú doslova všade. „Pri akejkoľvek príležitosti sa žalujú zo svojich problémov a prosia ma o pomoc. Či je to na toalete, v bazéne, počas jazdy v aute, na ulici, v kaviarni. Sestra si už zo mňa robí žarty a pýta sa: Si tu so mnou alebo kvôli národu? Niekedy je to náročné aj pre mňa, ale občianska publicistika je o pomáhaní ľuďom. Je to poslanie, nedá sa od toho odpojiť.“

„Keď mám v čreve človeka staršieho ako 40 rokov, rozprávam mu o tom, že by mal byť zodpovedný – ak nie voči sebe, tak voči svojim blízkym, svojim deťom, aby videl vyrastať vnukov.“

Patrik priznáva, že aj na ňom sa problémy ľudí, podvody a zneužitia riadne podpísali. „Po rokoch mi hrozí sťahovanie a hoci som známy svojím košeľovým arzenálom, šatník nie je ten hlavný problém. Hrozím sa jednej vstavanej skrine, kde mám obrovské množstvo šanónov a rôznych dokladov. Odkladám si ich a nevyhadzujem už celé roky, lebo sa bojím, že sa niečo udeje a ja budem potrebovať dôkazy. Navyše som podozrievavý až paranoidný. Za všetkým vidím nejaký problém. V bežnom živote je moje okolie zo mňa na tabletky. Neustále im prízvukujem, aby si dávali pozor. Svoju mamu doslova týram: Nič nepodpisuj, nikomu neotváraj, o všetkom mi musíš hovoriť!“

Na jeseň oslávi Patrik Herman päťdesiatku. A hoci má za sebou roky úspechov, roky pomoci druhým ľuďom, stále je so sebou nespokojný. „Človek by bol so sebou falošne spokojný, ak by tvrdil, že urobil vždy všetko tak, ako mal. Je mi ľúto, že mnohé veci som neposunul tam, kam som chcel, lebo to jednoducho nešlo. O súkromných snoch ani nehovorím… Stále na ne nemám čas. Napríklad spoznávať svet. Kedysi som si povedal, že by som každý Silvester chcel stráviť v inej metropole. Prvého januára totiž zvyknem sedieť pred telkou a pozerať zostrihy vítania nového roka po celom svete… To už robím dvadsať rokov a za ten čas som bol len dvakrát mimo svojho domova, ten ostatný v Londýne. A v päťdesiatke sa pýtate, koľko ešte privítate nových rokov?“

Foto: archív P. Hermana