Meranie telesnej teploty je významnou súčasťou zdravotnej starostlivosti o všetkých pacientov v ústavnej aj v ambulantnej starostlivosti. Telesná teplota mimo normálnych rozsahov môže naznačovať zmeny základného ochorenia alebo jeho klinické zhoršenie, ktoré by malo byť včas identifikované. Posudzovanie telesnej teploty je ošetrovateľský postup, ktorý poskytuje základné údaje pre následné hodnotenie sestry pri určovaní zmien zdravotného stavu pacienta, na zistenie účinnosti intervencií a účinnosti liekov na zníženie horúčky. Výsledky môžu ovplyvniť diagnózu, liečbu a informovať o zhoršení stavu pacienta a určovať intervencie sestry v rámci ošetrovateľskej starostlivosti.

Úvod

Telesná teplota je číselným vyjadrením rovnováhy tepla a metabolickej aktivity tela a je citlivým indikátorom prítomnosti fyziologických zmien a hlavným ukazovateľom zdravotného stavu človeka. Telesná teplota sa u jednotlivcov môže líšiť. Ženy majú zvyčajne vyššiu telesnú teplotu ako muži, najmä počas ovulácie. Starší pacienti môžu mať nižšiu telesnú teplotu a deti môžu mať vyššiu normálnu telesnú teplotu. Telesnú teplotu môžu ovplyvňovať tiež emócie, stres, depresia, metabolické poruchy, rakovina (napríklad mozgové nádory), lieky a lekárske alebo chirurgické zákroky alebo len vystavenie chladu alebo teplu prostredia, keď sa teplota pacienta môže zvýšiť alebo znížiť. V súčasnej literatúre existujú značné odchýlky medzi navrhovanými teplotnými hodnotami a rozsahmi. Je preto dôležité zistiť a vyhodnotiť ich v kontexte ďalších životných funkcií a celkovej prezentácie zdravotného stavu pacienta. Hodnotenie telesnej teploty je bežným postupom, ktorý sestry vykonávajú pri posudzovaní a sledovaní zdravotného stavu pacienta. Normálna telesná teplota môže byť potenciálne pozitívnym znakom toho, že pacient neprežíva chorobný proces či jeho komplikáciu. Znalosť faktorov, ktoré môžu zmeniť normálnu telesnú teplotu, je pre sestru v rámci ošetrovateľského procesu dôležitá pri hľadaní zmien zdravotného stavu pacienta a určovaní následných intervencií. Sestra je zodpovedná za presné posúdenie pacientovho stavu a udržiavanie bezpečného prostredia pacienta.

Rozsahy zmenenej telesnej teploty

Normálna telesná teplota zdravého človeka je v rozmedzí 36 – 36,9 °C, pričom sa mení aj počas dňa. Normálne hodnoty telesnej teploty kolíšu v priebehu dňa v rozmedzí 1 – 2 °C, pričom najnižšia teplota je v ranných hodinách a najvyššia teplota v popoludňajších hodinách. Ide o tzv. cirkadiánny rytmus, ktorý je zaistený melatonínom (Žák, Petrášek, 2011).

Zvýšená teplota (subfebrília) sa pohybuje v rozmedzí 37 – 37,9 °C. Je príznakom viacerých ochorení, od bežného prechladnutia, vírusového ochorenia dýchacích ciest až po niektoré infekčné a zápalové ochorenia. Zvýšená telesná teplota sa prejavuje viac u ochorení, ktoré majú dlhší alebo voľnejší priebeh (Gomez, 2014).

Horúčka mierna (pyrexia, febris) je v rozmedzí 38 – 38,8 °C a označuje vážnejšie ochorenie, obvykle bakteriálneho pôvodu (Gomez, 2014).

Horúčka stredná (hyperpyrexia) sa pohybuje v rozmedzí 38,9 – 39,9 °C – je to urgentný stav, ktorý si vyžaduje okamžitú starostlivosť sestry a lekára. Príznaky hyperpyrexie sa líšia v závislosti od toho, ako dlho stav trvá a či sa zhoršuje. Skoré príznaky môžu zahŕňať: zvýšený smäd, extrémne potenie, závrat, svalové kŕče, slabosť a únavu (El-Radhi, 2018).

Horúčka vysoká (hypertermia) je telesná teplota nad 40 °C, v tomto prípade ide z patofyziologického hľadiska o komplexnú fyziologickú reakciu na chorobu, ktorá zahŕňa zvýšenie teploty jadra prostredníctvom cytokínov, produkciu reaktantov akútnej fázy a aktiváciu radu fyziologických endokrinných a imunologických mechanizmov. Ide o prehriatie organizmu v dôsledku zlyhania termoregulácie (Zadák, 2007). K tomu dochádza, keď telo produkuje alebo absorbuje viac tepla, ako môže odviesť. Mechanizmami termoregulácie sú vazokonstrikcia, chladový tras a metabolická termogenéza. Liečbou je zavodnenie organizmu, chladenie hlavy, úprava vnútorného prostredia a farmakoterapia (Kazda, 2012).

Úpal je prejavom ťažkej hypertermie. Telesná teplota stúpa nad hodnotu 40 °C. Termoregulácia je ochromená nadmernou metabolickou produkciou a okolitým teplom v kombinácii so zhoršenými tepelnými stratami. Býva sprevádzaný zlyhávaním dôležitých orgánov a postihnutím centrálnej nervovej sústavy. Tepelný úpal môže byť námahový u mladých zdravých ľudí následkom extrémne zvýšenej alebo dlhodobej telesnej námahy alebo klasický, častejší u starších a chorých ľudí alebo ľudí vystavených vysokým vonkajším teplotám (Gomez, 2014).

Hypotermia je v rozmedzí telesnej teploty 34 – 36 °C – je to znížená telesná teplota pod normálne rozmedzie, pri ktorej telo stráca teplo rýchlejšie, ako dokáže vyrobiť. Podstatnou zmenou je znížená aktivita enzýmov, z toho dôvodu klesne získavanie energie pre orgány, čo má za následok ich zlyhanie. Dôjde k posunutiu disociačnej krivky hemoglobínu, poklesu spotreby kyslíka a produkcie oxidu uhličitého. Príčinou hypotermie môžu byť krvácavé stavy, šok, malnutrícia, endokrinné poruchy (hypotyreóza). Často sa s hypotermiou stretneme u starších ľudí, ktorých organizmus má nižšie termoregulačné schopnosti (Vytejčková a kol., 2013).

Podchl

adenie pod 34 °C je abnormálne nízka telesná teplota, pri ktorej telesná teplota klesne pod bezpečnú úroveň. Nízke teploty aj hypotermia môžu byť vyvolané faktormi prostredia, metabolickými komplikáciami, chorobnými procesmi alebo môžu byť vyvolané cielene pre lekárske účely. Po poklese teploty pod 32 °C sa začínajú objavovať arytmie, činnosť srdca sa spomaľuje (bradykardia). Príčinou smrti býva zastavenie srdca, ktoré spôsobuje smrteľná porucha rytmu – komorová fibrilácia, spravidla pri teplote 28 – 25 °C (Gomez, 2014).

Faktory ovplyvňujúce telesnú teplotu

Normálna teplota tela sa líši v závislosti od mnohých faktorov. K faktorom ovplyvňujúcim telesnú teplotu môžeme zaradiť vek, dennú dobu, telesnú aktivitu, hormonálnu produkciu, stres, teplotu a vlhkosť prostredia. Dôležitým faktorom je vek. Novorodenci ešte nemajú celkom vyvinutú termoreguláciu, preto existuje zvýšené riziko prehriatia či podchladenia. Deti majú celkovo labilnejšiu telesnú teplotu, horšie sa vyrovnávajú so zmenou teploty v okolí (El-Radhi, 2018). Starší ľudia zas majú zníženú kontrolu termoregulácie, preto je u nich väčšie riziko vzniku hypotermie a k tomu treba prihliadať pri ich posudzovaní. Počas dňa môže telesná teplota kolísať až o 2 °C, najnižšia je ráno okolo 3. – 5. hodiny. Najvyššie hodnoty telesnej teploty sú okolo 17. – 18. hodiny. Telesná aktivita, napríklad ťažká práca alebo cvičenie, zvyšuje TT až o 1,5 °C. K hormónom ovplyvňujúcim telesnú teplotu patrí ženský hormón estrogén, ktorý zvyšuje teplotu počas ovulácie o 0,35 °C a hormón štítnej žľazy tyroxín, ktorý zvyšuje telesnú teplotu pri hyperfunkcii štítnej žľazy (McCallum, Higgins, 2012). Hodnoty telesnej teploty sa líšia tiež v závislosti od toho, kde na tele človeka sa vykonáva meranie. Rektálne hodnoty sú vyššie o 0,5 °C ako v podpazuší, zatiaľ čo hodnoty v podpazuší bývajú nižšie o 0,1 – 0,3 °C, ako je teplota orálna (Vytejčková a kol. 2013).

Klinické indikácie pre meranie telesnej teploty

Medzi najčastejšie klinické indikácie pre meranie telesnej teploty patrí:

• získať základnú teplotu, ktorá umožní porovnanie s budúcimi záznamami,
• umožniť pozorné sledovanie pri riešení hypotermie alebo hypertermie,
• pozorovať a sledovať zdravotný stav pacientov, či neobsahujú zmeny naznačujúce infekciu,
• monitorovať účinok antimikrobiálnej liečby infekcie,
• pred a počas krvnej transfúzie pre sledovanie príznakov reakcie (Dougherty, Lister, 2011).

Do skupiny pacientov s rizikom patria: pacienti pred a po operácii, pacienti s popáleninami, pacienti s traumou, pacienti ohrození infekciou, neurologicky oslabení pacienti, novorodenci a malé deti (El-Radhi, 2018).

Ošetrovateľské posúdenie

Sestra poskytuje komplexnú, kontinuálnu, individualizovanú ošetrovateľskú starostlivosť metódou ošetrovateľského procesu. Počiatočné ošetrovateľské posudzovanie zahŕňa systematické a neustále zhromažďovanie údajov, triedenie, analýzu a organizáciu týchto údajov, dokumentáciu a komunikáciu zhromaždených údajov. Zručnosti kritického myslenia sestry aplikované počas ošetrovateľského procesu poskytujú rozhodovací rámec pre vývoj a vedenie plánu starostlivosti o pacienta, ktorý obsahuje koncepty praxe založené na dôkazoch. Posúdenie sestrou identifikuje súčasné a budúce potreby starostlivosti o pacienta zo zmenenou teplotou umožnením stanovenia ošetrovateľskej diagnózy (Hudáková, 2019). Sestra rozpoznáva normálnu a abnormálnu fyziológiu pacienta a uprednostňuje intervencie zamerané na zníženie telesnej teploty a s tým súvisiacu starostlivosť o pacienta.

Meranie telesnej teploty

Meranie telesnej teploty patrí k základným výkonom vykonávaných sestrou u pacienta. Namerané hodnoty nás informujú o možnom ochorení, zhoršení či zlepšení zdravotného stavu pacienta. Metóda, ktorá je zvolená na meranie telesnej teploty, by mala byť pohodlná aj bezpečná pre pacienta a má poskytnúť čo najpresnejšie výsledky (McCallum, Higgins, 2012). Pri výbere berie sestra do úvahy aj vek, druh ochorenia a celkový stav chorého. Pri hodnotení telesnej teploty je dôležité vziať do úvahy faktory založené na pacientovi a na prostredí vrátane predchádzajúceho podávania antipyretík. Telesná teplota by sa mala vždy hodnotiť v kontexte iných životných funkcií a zdravotného stavu pacienta (Vytejčková a kol., 2013).

Prvým faktorom, ktorý treba brať do úvahy pri meraní teploty, je miesto merania. Pretože telesná teplota je mierou vnútornej tepelnej energie, najpresnejšie merania zahŕňajú invazívne metódy, ako je zavedenie snímača teploty do pažeráka alebo močových ciest. To však nie je ani priaznivé, ani uskutočniteľné, preto sa na odhad vnútornej teploty tela používajú periférne neinvazívne metódy (Childs, 2011). V našich zdravotníckych zariadeniach sa najčastejšie využíva meranie teploty pacienta v konečníku, na čele, v podpazuší a v ústach. Keďže hodnoty telesnej teploty sa líšia v závislosti od toho, kde na tele človeka sa vykonáva meranie, pre prebiehajúce posudzovanie pacienta treba použiť rovnaké miesto, aby bolo možné presné vyhodnotenie teplotného trendu (Vytejčková a kol. 2013).

Frekvencia merania telesnej teploty

Telesnú teplotu meria sestra pri prijatí pacienta na hospitalizáciu a každé 4 hodiny s ďalšími vitálnymi funkciami, respektíve podľa zvyklosti daného oddelenia, pokiaľ to nie je klinicky indikované pre častejšie merania. Pri meraní teploty záleží na aktuálnom zdravotnom stave pacienta s prihliadnutím na faktory, ktoré ovplyvňujú telesnú teplotu, druhu ochorenia alebo poranenia chorého. Na štandardnom oddelení to býva najčastejšie 2× až 3× denne podľa charakteru ošetrovacej jednotky, zvyčajne ráno, na obed a večer. Pri výskyte príznakov horúčky meria sestra telesnú teplotu ihneď. Bolo zvykom ranné meranie teploty medzi 5. a 6. hodinou, pretože v túto dobu bola fyziologicky najnižšia, čo pacientov obťažovalo a sťažovali si na skoré budenie. V súčasnosti je telesná teplota meraná v neskorších hodinách pri ďalšej ošetrovateľskej činnosti, napríklad s podávaním liekov či po hygienickej starostlivosti (Vytejčková a kol., 2013)

Sestra pred meraním telesnej teploty informuje pacienta o výkone a edukuje ho, že by mal počas merania zachovávať pokoj na lôžku. Pacient si zvyčajne sám zvolí vhodnú polohu, avšak počas merania by teplomer nemal vyberať či s ním inak manipulovať. Sestra dodrží dĺžku merania teploty podľa druhu použitého teplomera a zvoleného miesta. Po zmeraní teplotu na stupnici odpočíta a zaznamená hodnotu podľa zvyklosti oddelenia do dokumentácie pacienta, kde uvedie dátum, čas, spôsob a miesto merania telesnej teploty. Ďalej zaznamenáva hodnotu graficky do teplotnej tabuľky, kde prepojením jednotlivých bodov vznikne teplotná krivka (Krišková a kol., 2006).

Intervencie pre zníženie telesnej teploty pacienta

Telesná teplota, ktorá je mimo normálne rozmedzie, by sa mala monitorovať a podľa potreby ďalej upravovať, kým sa nedosiahne normotermia.

Sestra sa zameriava na 4 hlavné oblasti:

1. Zníženie produkcie telesného tepla – pokojový režim pacienta, aby sa minimalizoval zbytočný výdaj energie.
2. Podpora straty tepla – aplikácia chladivých zábalov, zvýšený príjem tekutín, podávanie antipyretík, podávanie infúznej terapie cez ľad alebo chladených infúzii.
3. Monitorovanie fyziologických funkcii – telesnú teplotu, pulz, dych a tlak krvi meria sestra každých 4 – 6 hodín, v kritickom stave každú hodinu, lebo zmeny môžu naznačovať komplikácie. Zvýšená teplota je zvyčajne sprevádzaná zvýšeným dýchaním a zrýchlenou srdcovou frekvenciou. Pri vysokej horúčke sestra zaznamenáva tiež zmeny správania pacienta, ako sú zmätenosť, nepokoj, dezorientácia či febrilné kŕče.
4. Starostlivosť o pacienta – zahŕňa starostlivosť o ústnu hygienu, keď sestra priebežne udržiava vlhké ústa a pery pacienta. Mení osobnú a posteľnú bielizeň pacienta kvôli zvýšenému poteniu. Ak má pacient pocit chladu, alebo má triašku, pridáva ešte jednu prikrývku. Záchvat triašky a pocitu chladu je často sprevádzaný rýchlym zvýšením telesnej teploty (Dougherty, Lister, West-Oram, 2015).

Lekár pri zmene telesnej teploty komplexne zhodnocuje stav pacienta, ordinuje ďalšie vyšetrenia (biochemické, hematologické, sérologické, hemokultúru) a ordinuje farmakologickú liečbu podľa celkového stavu chorého a určenej diagnózy a sestra ju na základe ordinácie lekára podáva pacientovi. Na liečbu horúčky sa najčastejšie podávajú antipyretiká (lieky znižujúce telesnú teplotu). Možno ich rozdeliť podľa obsahu účinnej látky, napríklad paracetamol (Paralen, Panadol), alebo s obsahom kyseliny acetylsalicylovej (Acylpyrin). Niektoré antipyretiká majú čiastočne tiež analgetický efekt (Nurofen, Ibalgin). Môžu sa podávať per rektum, intravenózne alebo per os. Podľa spôsobu podania tiež nastupuje účinok liekov (Srnský, 2007).

Dokumentovanie telesnej teploty

Telesnú teplotu sestra zaznamenáva do ošetrovateľskej dokumentácie. Záznam do dokumentácie je zaznamenávaný numericky do dekurzu s označením času merania telesnej teploty, s popisom celkového stavu pacienta a záznamom do teplotnej tabuľky – graficky, keď pospájaním jednotlivých značiek vznikne teplotná krivka (Osacká a kol., 2007), pozri Obrázok č. 1.

Teplotu zvyčajne sestra zaznamenáva červenou farbou. Značky v rubrike umiestni primerane podľa toho, či je teplota meraná ráno, napoludnie, alebo a večer a pozorne sledujte teplotné trendy, pretože môžu byť skorým indikátorom zhoršenia klinického stavu (Landon, Dickens, Davis, 2013). V ambulantnej starostlivosti sestra meria a zaznamenáva telesnú teplotu do ambulantnej dokumentácie pacienta. Zdravotná dokumentácia v printovej a v elektronickej podobe je súbor písomných, grafických a iných údajov o zdravotnom stave osoby a je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Súčasťou zdravotnej dokumentácie sú chorobopis a ošetrovateľská dokumentácia. Dokumentovanie ošetrovateľského procesu je dôležité z niekoľkých dôvodov:

• je nástrojom zabezpečovania kontinuity starostlivosti,
• informuje o dosiahnutých výsledkoch,
• je zdrojom informácií pre právnické účely (Masaryk, Lesňáková, 2018).

V rámci ošetrovateľskej starostlivosti sestra zapisuje do dekurzu v chronologickej postupnosti všetky výkony, ktoré sa u osoby vykonali vrátane podanej terapie a údajov o zmene zdravotného stavu osoby. Ošetrovateľská dokumentácia obsahuje dôležité a užitočné údaje o chorom z ošetrovateľského hľadiska a odporúčania pre ďalšiu vhodnú ošetrovateľskú starostlivosť, prípadne informácie o efekte poskytovanej starostlivosti (Hudáková, 2019).

Počítačové záznamy, ktoré sa v súčasnosti využívajú, sú efektívne na zhotovenie plánov starostlivosti na základe informácií, ktoré sestra vloží do databázy. Na základe systému možno vytvoriť prepúšťaciu správu so všetkými informáciami od prijatia pacienta do nemocnice. Výhodou je časovo nenáročne vkladanie údajov, uchovávanie údajov, dostupnosť údajov o pacientovi všetkým osobám, ktoré mu poskytujú zdravotnú starostlivosť, záznamy sú v časovej následnosti a sú napojené na ostatné oddelenia. Dokumentácia sa v písomnej forme následne archivuje 5 rokov na oddelení, neskôr sa ukladá v archívnom oddelení nemocnice. Povinnosť archivovania zdravotnej dokumentácie ustanovuje Zákon č. 576/2004 Z. z , lehota je 20 rokov od posledného poskytnutia zdravotnej starostlivosti (Masaryk, Lesňáková, 2018). Dokumentácia v písomnej forme vedená všeobecným lekárom sa uchováva 20 rokov od smrti pacienta u všeobecného lekára. U špecialistu je taktiež doba 20 rokov, no nie od smrti pacienta, ale od posledného poskytnutia zdravotnej starostlivosti (MZ SR, Zákon č. 576/2004 Z.z ). Zdravotná dokumentácia je právnym dokladom toho, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, že sa bezodkladne vykonali všetky zdravotné výkony potrebné na určenie choroby a zabezpečenie správnych preventívnych alebo liečebných postupov (Masaryk, Lesňáková, 2018).

Záver

Pravidelné, dôsledné a presné meranie a zaznamenávanie telesnej teploty má v rámci ošetrovateľského procesu veľký význam, pretože je dôležitým indikátorom zmeny klinického stavu pacienta. Z dôvodu negatívnych účinkov horúčky musia byť sestry pri monitorovaní teploty a hodnotení ďalších prejavov a symptómov pacienta vždy obozretné. Súčasné moderné trendy umožňujú neinvazívne monitorovanie vitálnych funkcií pacienta a v rámci nich aj telesnej teploty, a to monitorom vitálnych funkcií, ktorý kontinuálne zaznamenáva teplotnú krivku na displeji monitora (numericky aj graficky). Ďalším inovatívnym monitorovacím systémom je systém včasného varovania vitálnych znakov pacienta, ktorý automaticky elektronicky preklopí sestrou namerané hodnoty vitálnych funkcií do dokumentácie spolu s vyhodnotením celkového skóre zdravotného stavu pacienta.

Literatúra

1. DOUGHERTY, L., LISTER, S. 2011. Manual of Clinical Nursing Procedures. The Royal Marsden Hospital. Oxford: Blackwell Publishing. 2011. Wiley-Blackwell 1208 Pages. ISBN: 978-1-444-34387-8.
2. DOUGHERTY, L., LISTER, S.,WEST-ORAM, A. 2015. Observations. In The Royal Marsden Manual of Clinical Nursing Procedures, 9 th Edition (p. 534-540). West Sussex, UK: The Royal Marsden NHS Foundation Trust. May 2015 Wiley-Blackwell 848 Pages. ISBN: 978-1-118-74667-7.
3. EL-RADHI, A.S. 2018. Body temperature measurement. In El-Radhi A. (Ed.), Clinical Manual of Fever in Children (p. 69-84). Available on: https://doi.org/10.1007/978-3-319-92336-9_4.
4. GOMEZ, C., R. 2014. Disorders of body temperature. Handb Clin Neurol. 2014;120:947-57. doi: 10.1016/B978-0-7020-4087-0.00062-0. PMID: 24365362.
5. HUDÁKOVÁ, A. 2019. Teoretické východiská ošetrovateľského procesu. Fakulta zdravotníckych odborov. Prešovská univerzita v Prešove. 2019. 145 s. ISBN: 978-80-555-2314 9.
6. HUDÁKOVÁ, A. 2019. Teoretické východiská ošetrovateľského procesu. Fakulta zdravotníckych odborov. Prešovská univerzita v Prešove. 2019. 145 s. ISBN: 978-80-555-2314 9.
7. CHILDS, C. 2011. Maintaining body temperature. In: Brooker C, Nicol M (eds) Alexander’s Nursing Practice. Oxford: Elesvier. 996 Pages. ISBN: 9780702046407.
8. KAZDA, A, a kol. 2012. Kritické stavy. Metabolická a laboratorní problematika. 1. vyd. Praha: Galén. ISBN 978-80-7262-763-9.
9. KRIŠKOVA, A. a kol., 2006. Ošetrovateĺské techniky – metodika sesterských činností. 2. prepracované a doplnené vydanie. Martin: Osveta. ISBN 80-8063-202-2.
10. LANDON, D., DICKENS, M. DAVIS, CH. 2013. 12 ways to measure temperature. Savings Made Incredibly Easily!: September/October 2013 - Volume 11 - Issue 5 - p. 13-19. doi: 10.1097/01.NME.0000432870.82710.e1.
11. McCALLUM, L., HIGGINS, D. 2012. Body temperature measurement. Nursing Times. 108: 45, p. 20 – 22.
12. MASARYK, V., LESŇÁKOVÁ, A. 2018. Vedenie zdravotnej dokumentácie v súlade s legislatívou. Príspevok realizovaný v rámci projektu KEGA: Aplikovaný výskum orientovaný na vákuum medzi zdravotnou a sociálnou starostlivosťou o pacienta po prepustení zo zdravotníckeho zariadenia. (019UK-4/2018).
13. OSACKÁ, P. 2007. Techniky a postupy v ošetrovateľstve. Martin: Jesseniova lekárska fakulta Univerzity Komenského v Martine, 2007, 505 s. ISBN 978-80-88866-48-0.
14. MZ SR, Zákon .č. 576/2004 Z.z. Zákon o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
15. SRNSKÝ, P. 2007. První pomoc u dětí. 1. vyd. Praha: Grada. ISBN 978-80-247- 1824-8.
16. VYTEJČKOVÁ, R., SEDLÁŘOVÁ, P., WIRTHOVÁ, V., OTRADOVCOVÁ, I., PAVLÍKOVÁ, P. 2013. Ošetřovatelské postupy v péči o nemocné II, speciální část. 1. vyd. Praha: Grada. 272 s. ISBN 978-80-247-3420-0.
17. ZADÁK a kol. 2007. Intenzivní medicína na principech vnitřního lékařství. Praha: Grada. ISBN 978-80-247-2099-9.ŽÁK, A., PETRÁŠEK, J. 2011. Základy vnitřního lékařství. 1. vyd. Praha: Galén. ISBN 978-80-7262-697-7.