Najprv dostanete hnačku. Takú normálnu, bežnú, pri ktorej beháte na záchod aj desaťkrát denne. Tá neprechádza a zrazu sa vám v stolici objaví krv. Poviete si, že to je už aj na návštevu lekára. Vyberiete sa k obvodnej pani doktorke a tá vás po mnohých nepríjemných otázkach typu „mali ste v poslednom čase análny sex?“ odošle k internistovi, chirurgovi a gastroenterológovi. 

V pätnástich síce len hmlisto tušíte, čo to análny sex vlastne je, no tejto otázke sa nevyhnete ešte asi trikrát. Všetci vám preventívne strčia do zadku prst, aby sa presvedčili či tam tá krv naozaj je. Absolvujete to toľkokrát, že vám to už príde normálne. Postupne sa prepracujete na kolonoskopiu a prajete si, aby to bol váš posledný nepríjemný styk s medicínou. Vždy ste mali citlivé trávenie, no teraz vám je zle stále. Všetko, čo zjete, vás preženie. Niekedy strávite na záchode aj hodinu s nutkaním, no všetko, čo z vás vyjde, je trocha krvi a hlienov. Niekedy z vás tej krvi ide veľa – podľa obdobia a toho, čo ste práve zjedli. To sa po čase naučíte rozpoznávať.

Keď vám konečne oznámia výsledky kolonoskopie a histológie, zistíte, že máte ulceróznu kolitídu. Síce o tom nič neviete, no všetko čo si od tohto momentu prečítate, vám na nálade a optimizme nepridá. A to sa váš kolotoč liekov a vyšetrení ešte len začal. Skúšajú na vás lieky. Od najslabších po najsilnejšie, od čapíkov, klystírov až po tabletky. Mnoho závisí od toho, ako vám to lekár vysvetlí. Nakoniec sa dopracujete až k prednisonu. Tomu zázračnému lieku, po ktorom všetky problémy okamžite zmiznú. Priberiete desať kíl, pokazia sa vám zuby a máte ťažkú depku, no už nehnačkujete, nekrvácate a pomaly sa odvážia vám ho vysadiť a prejsť na udržiavaciu liečbu. To je vaša prvá remisia. Vtedy ešte neviete, že na jeseň sa vám stav zhorší. Napokon, ako každú jeseň. Ale to ešte vtedy neviete – viete iba, že prednison už nikdy nechcete vidieť.

A tak sa začnete učiť čo jesť, aby vám nebolo zle. Naučíte sa, že fast foody sú zlé. Že mlieko vám tiež nepasuje. Vylúčite všetky potraviny, po ktorých utekáte na záchod. To znamená väčšinu obľúbených ako pukance, kávu, oriešky a strukoviny. Prípadne to občas risknete. Kávy sa neviete celkom vzdať, takže keď sa vyberiete s kamoškou na kávu, aj tak tam sedí pol hodinu sama, lebo vy musíte... Nepoučiteľná, aj tak by sa to dalo nazvať. A keď musíte, tak musíte. Často máte pocit, že vám kŕče roztrhnú brucho, ak sa hneď nedostanete na záchod. Takže máte zmapované všetky záchody všade tam, kam idete. Desíte sa myšlienky, že sa dostanete niekam, kde nebudú toalety. Desia vás dlhé cesty autobusom. A aj osemhodinové operácie, pri ktorých máte stáť. Nakoniec sa rozhodnete, že predsa len chirurgiu robiť nebudete, je predsa toľko iných odborov...

„Často máte pocit, že vám kŕče roztrhnú brucho, ak sa hneď nedostanete na záchod. Takže máte zmapované všetky záchody všade tam, kam idete.“

Potom sa náhodou dostanete do Afriky a je vám o tisíc percent lepšie. Jete ryžu s hrachom každý deň a nemáte s tým žiadny problém, hoci na Slovensku z hrachu zomierate. Už sa poznáte, občasné hnačky vás nevyvedú z rovnováhy, a tak si žijete celkom normálny a pokojný život. Vraví sa, že ulcerózna kolitída je ochorenie psychické. Takže keď vám je úplne zle, pobalíte sa a idete sa do Afriky upokojiť. Psychicky aj fyzicky.

Občas je to zlé. Občas vtipné a vždy poučné. Spoznáte vlastné limity a svoje telo i dušu. Naučí vás to priznať sa k veciam, ktoré sú v spoločnosti tabu. O hnačkách a prdoch sa predsa nerozpráva...