Pripraviť sa na život s trojčatami sa nie celkom dá. V chaose všedných dní sa všetko deje mnohonásobne – trikrát viac lásky, trikrát viac smiechu aj plaču. Málo spánku, pevný režim a nesmierne veľa trpezlivosti. O svojich skúsenostiach, radostiach, únave a neistotách sme sa porozprávali s mamičkami trojčiat Luciou Slugeňovou a Katarínou Bitter Gavorníkovou.

Lucia Slugeňová: 
Prvý rok bol hektický

Čo ste prežívali, keď ste sa dozvedeli správu, že čakáte viac ako jedno dieťatko?

Môj manžel uvažoval trochu triezvejšie, lebo si hneď predstavil starostlivosť o tri deti naraz. Pre mňa to však bola nekonečná radosť, pretože o nášho prvého syna sme prišli krátko po jeho narodení.

Aké boli reakcie vášho okolia?

Po predchádzajúcich skúsenostiach, keď nám bábätko umrelo dva týždne po pôrode, sme túto informáciu neposkytovali. Vedel o tom len veľmi úzky okruh najbližších ľudí. Väčšina nášho okolia sa to dozvedela, až keď sa dcéry narodili.

Prvé dieťatko bolo choré?

Synček sa narodil s vrodenou chybou srdiečka. Tri dni po pôrode ho operovali v detskom kardiocentre. Operácia sa podarila, ale Riško dostal sepsu a po dvoch týždňoch zomrel. Tesne pred prvým výročím jeho narodenia sme sa dozvedeli, že čakáme bábätko. Najprv to na ultrazvuku vyzeralo, že to bude jedno alebo dve bábätká. Až pri treťom ultrazvuku sme zistili, že bábätká budú tri.

Otehotneli ste prirodzene, máte viacpočetné tehotenstvá v rodine?

Museli sme ísť viac do minulosti. Dopátrali sme sa, že môj prapradedo z maminej strany pochádzal z dvojičiek – volali sa Cyril a Metod.

Ako ste sa pripravovali na to, že budete mať tri deti?

Kvôli tomu, čím sme si prešli, som sa sústredila najmä na to, aby tehotenstvo dopadlo dobre. Poslúchala som lekárov, aby som neohrozila seba, ani bábätká. Riešili sme aj praktické veci. Bývali sme v dvojizbovom byte na druhom poschodí bez výťahu, preto som po pôrode potrebovala pomoc. Informovali sme sa, či máme nárok na opatrovateľku. Inak sme dúfali, že všetko dopadne dobre. Moja mama je lekárka, takže odborné informácie týkajúce sa napríklad detských chorôb sme mali z prvej ruky.

Ktoré obdobie počas tehotenstva bolo pre vás náročné?

Záver tehotenstva. To už som cítila veľký diskomfort. Chcela som vydržať čo najdlhšie – do plánovaného termínu, ktorý bol, samozrejme, aj tak o štyri týždne skôr. Nepodarilo sa, rodila som ešte o šesť týždňov skôr. Trojčatá sa narodili o desať týždňov skôr, v tridsiatom týždni. S váhou sa pekne podelili – nepredbiehali sa. Jedna mala 1 432, druhá 1 400 a tretia 1 390 gramov.

Čím alebo kým ste sa inšpirovali pri výbere mien?

Povedali sme si, že mená budeme vyberať až vtedy, keď budeme poznať pohlavie detičiek. Sofia a Olívia sú jednovaječné a Viktória je náš „bonus“.

„Najprv to na ultrazvuku vyzeralo, že to bude jedno alebo dve bábätká.“

Ako si spomínate na pôrod?

Pôrod bol hektický a veľmi rýchly. Všetko sa to udialo v prvý deň preventívnej hospitalizácie. Mala som zhoršené pečeňové testy, a preto ma kvôli udržaniu tehotenstva šesť týždňov pred termínom hospitalizovali. Ráno o ôsmej ma prijali na oddelenie a deti sa narodili v ten istý deň popoludní. Bola to akútna sekcia, ktorá sa robí pri predčasnom pôrode.

Prvé stretnutie rodičov s predčasne narodenými deťmi býva veľmi emotívne. Aké bolo to vaše?

Dievčatá putovali na štyri týždne do inkubátora – najskôr boli na JIS-ke, potom ich presunuli na oddelenie rizikových novorodencov. Manžel bol u bábätiek hodinu po pôrode, hneď, ako ich zastabilizovali. Prišiel mi povedať, že ich bol pozrieť, ale vrátila som ho naspäť, lebo neurobil žiadne fotky. Môj kontakt s dcérkami prvých 36 hodín bol len cez tie fotky. Ocino mi ich vytlačil a mala som ich položené na nočnom stolíku.

Rodičia popisujú stretnutie s predčasniatkami ako veľký šok, bol to aj váš prípad?

Určite áno. Boli extrémne chudučké, schudli na 1 150 gramov, boli to takí malí starčekovia. Najťažšie bolo rozhodnúť sa, ku ktorému inkubátoru ísť najskôr. Našťastie boli v jednej miestnosti, takže sme sa s manželom striedali. Sestričky nám vysvetlili protokol narábania s bábätkami – otváranie inkubátora, ich hladkanie a držanie.

Všimli ste si, že dievčatá sú iné hneď od narodenia?

Ich charakter som odhadla už v brušku, najmä Viktórie, ktorá bola v porovnaní s jednovaječnými dvojčatami iná. Na ultrazvuk, ktorý sme absolvovali kvôli tomu, aby sa u dievčat vylúčila srdcová choroba, sme museli ísť dvakrát, pretože Viktória nespolupracovala a otočila sa zadočkom. Keď sme sa týždeň po narodení pýtali sestričky, ktorá bude najväčší fiškus, ukázala na Viktóriu. To sa aj potvrdilo.

Po akom čase ste mohli dcéry klokankovať?

Po týždni. Najskôr Viktóriu, ďalší deň Olíviu a tretí deň poslednú Sofiu, podľa ich zrelosti. Klokankovanie bol pre mňa silný zážitok. Svoje prvé bábätko sme nemali poriadne ani v náručí. Riško bol najskôr v inkubátore, potom na operácii a držala som ho až deň pred tým, ako nás opustil. Nedá sa slovami popísať, čo sme zažívali… Trojičky klokankoval aj manžel – vždy popoludní, keď prišiel z práce za nami. On mal na hrudi naraz dve a ja jednu.

„Ak boli náhodou choré a režim sa tomu prispôsobil, nič nefungovalo. Strácali sme sa v tom.“

Podarilo sa vám rozbehnúť dojčenie?

Odsávala som si mlieko a bábätká boli dvanásť týždňov len na ňom. Mliečka som mala na rozdávanie a laktácia sa rozbehla veľmi dobre. Nemohla som však dojčiť, lebo keď som to doma skúšala, dievčatá to tak vyčerpávalo, že ďalších šesť hodín boli nezobuditeľné. Vymeškávali jeden cyklus kŕmenia. Rozhodli sme sa, že radšej si budem mliečko odsávať a deliť tak, aby mala každá svoju rovnakú dávku na kŕmenie. Po dvanástich týždňoch sa rozpapali a k materskému mlieku sme pridali aj umelé. Odsávanie bolo veľmi náročné na čas, ktorého som veľmi nemala. Odsávanie z oboch prsníkov trvalo aj hodinu.

Myslíte, že by vám to moderné odsávačky, aké sa používajú dnes, uľahčili?

Určite áno. Ak by som si mohla odsávať z oboch prsníkov naraz, možno by som dojčila aj do troch rokov.

Mali alebo majú dievčatá zdravotné problémy vyplývajúce z predčasného pôrodu?

Sofinke prestalo tráviť, pretože mala veľmi dlho ventilátor. Dva-tri dni bola na infúziách, ale potom sa to rozbehlo. Lekári mali podozrenie na nekrózu čreva, ale to sa, našťastie, nepotvrdilo. Viki a Olivka nosia okuliare, ale problém s očkami nie je dôsledkom predčasného pôrodu. Astigmatizmus a tupozrakosť zdedili po manželovi. Sofinka, staršia z dvojičiek, sa narodila s agenézou ľavého predlaktia. Nosí protézku a je to rovnocenná parťáčka svojim sestrám.

Domov ste si priniesli deti po vyše piatich týždňoch. Ako ste boli pripravení zvládnuť starostlivosť o tri predčasne narodené deti naraz?

Štyri dni pred prepustením bábätok ma hospitalizovali, bola som s nimi na izbe. Učila som sa ako ich polohovať, kúpať, ako držať krehučké bábätko na odgrgnutie. Ako masírovať bruško, ako zachovať chladnú hlavu, keď niečo nebude v poriadku.

Ako si spomínate na prvé dni doma?

Boli hektické, ale pozitívne v tom, že deti prešli na štvorhodinový režim, ktorý im vyhovoval viac než trojhodinový, ktorý mali v nemocnici. Hoci sme vypustili jedno kŕmenie, dávky sa zvyšovali a deti priberali rýchlejšie. Tento režim vyhovoval aj nám. Zo začiatku nám pomáhala celá rodina, každý, kto mohol. Od januára prichádzala na osem hodín opatrovateľka a popoludní prevzal šichtu manžel. Prvý rok bol veľmi náročný, boli sme vyčerpaní, Vikinka mala reflux, zle papala, musela byť v nemocnici kvôli infúziám, čo bol pre nás veľký stres. Dvojičky boli ukážkové bábätká, ktoré veľmi rýchlo dobehli svoju hmotnosť.

Mali dievčatá rovnaký režim, alebo si každá išla po svojom?

Museli mať rovnaký režim. Ak boli náhodou choré a režim sa tomu prispôsobil, nič nefungovalo. Strácali sme sa v tom, ktorá kedy papala, kedy cikali, kedy mali plnú plienku – čo je pri predčasne narodených deťoch dôležité sledovať.

„Pochopiť, že sú to individuality so svojimi špecifickými potrebami, ma stálo veľa nervov.“

Kedy začali dievčatá chodiť?

Až v pätnástich mesiacoch, ale dnes sú to športovkyne, hrajú basketbal. Šesť mesiacov sme chodili sme na rehabilitáciu – nebola to Vojtova metóda, ale posilňovanie jednotlivých partií tela. Začali chodiť tak, že po byte posúvali stoličky. Sofinka napredovala najrýchlejšie pri chôdzi kvôli svojmu hendikepu, ktorý jej komplikoval štvornožkovanie. Olivka ju kopírovala. Vikinka sa postavila až vtedy, keď boli sestry pri chôdzi rýchlejšie ako ona na štyroch.

Už ako maličké sa teda ťahali navzájom?

Áno a robia to doteraz. Neustále medzi sebou súťažia a nevieme im vysvetliť, že to nie je potrebné. Aj všetky aktivity chceli robiť vždy spolu. Keď jedna začala hrať futbal, tak hrali futbal nakoniec všetky, keď chcela ísť ďalšia na basket, tak išli na basket všetky tri. Čoraz viac sa však začínajú prejavovať aj ich individuality – hoci sa všetky prihlásili na hip-hop, Vikinku to nebavilo, tak odišla. Dvojičky idú od septembra na osemročné gymnázium a Viktória ostáva na základnej škole, to bude tiež veľká zmena.

Chcú sa obliekať rovnako?

Teraz je to na nich, ale ani v minulosti sme ich nenútili nosiť rovnaké oblečenie. Napriek tomu to bolo pre nás pohodlné. Nechať im v troch rokoch na výber, čo si ktorá oblečie znamenalo, že do škôlky prídeme o desiatej. Jedna si vybrala tričko, ďalšia iné, tretia povedala, že ona chce také isté ako má tá prvá… Bola nutnosť obliekať ich rovnako, lebo to šetrilo čas.

Kedy ste sa prvýkrát dobre vyspali?

Asi po dvoch rokoch, keď sme zrušili nočné kŕmenie, vtedy sme začali normálne spávať. Dnes sa už stane, že nás cez víkend deti nechajú spať a veru potiahli sme s manželom aj do desiatej.

Ako sa chodí na prechádzky s trojčatami?

Mali sme aj popruhy, ale využívali sme ich minimálne. Na prechádzke museli byť dvaja ľudia, štyri ruky a tri deti. Keď už boli väčšie a chodili do škôlky, všetky tri sa držali mňa. Dve za jednu ruku a tretia za ďalšiu ruku. Prišli o vymoženosť iných detí, ktoré mali odrážadlá, v našom prípade to bolo nepriechodné. Dať im kolesá znamenalo už viac ich nedolapiť. Našťastie, dievčatá boli bojazlivé a držali sa maminej sukne.

Ako na tom boli dievčatá s rozprávaním? Až u 40 % dvojčiat a trojčiat sa vyskytuje kryptofázia, čo je akási špeciálna reč, ktorou komunikujú medzi sebou…

Čo sa týkalo rozprávania, boli na tom určite lepšie ako s chodením. Rozprávať začali skoro, všetko sme im vysvetľovali, zhovárali sme sa s nimi a prinieslo to ovocie. V škole nemajú žiaden problém, veľmi rýchlo sa učia. Na to, že sú predčasniatka, je to malý zázrak.

Kedy ste začali chodiť do práce?

Keď dovŕšili tri roky. Keďže nemali žiadne problémy, nemala som predĺženú materskú dovolenku. Išli do škôlky a ja do práce.

Čo všetko sa skrýva za tým, mať tri deti naraz?

Mať trojčatá neznamená mať jedno dieťa trikrát. Je to samozrejme iné, ako mať tri deti po sebe. Potrebný je režim, veľa mojkania a rozhovorov. Ak by som to mohla zažiť ešte raz, vyhla by som sa porovnávaniu – koľko ktorá spapala, ako dlho spala… Pochopiť, že sú to individuality so svojimi špecifickými potrebami, ma stálo veľa nervov.

Ste súčasťou komunity na sociálnych sieťach, pomohli vám rady iných mamičiek?

Na Facebooku je uzavretá skupina mamičiek dvojčiat. Dostane tam pozvánku len mamička, ktorá má viacerčatá. Čítanie o problémoch týchto mamičiek mi pomohlo v tom, že som pochopila, že v tom nie som sama. Bolo to také záchranné koleso, keď som mala pocit, že už nevládzem.

Katarína Bitter Gavorníková: 
Boli sme zaskočení, ale rozdýchali sme to

Ako ste sa vyrovnali so správou, že nečakáte jedno, ani dve, ale tri deti?

Keďže sme išli na umelé oplodnenie, už pri vkladaní vajíčok sme vedeli, že sa môžu narodiť dvojčatá, pretože mi do maternice vložili dve oplodnené vajíčka. Hoci šanca, že sa ujme aspoň jedno, bola tridsať percent… Keďže v našom prípade mal problém s počatím manžel a ja som bola úplne zdravá, možno bola lepšia alternatíva vložiť mi do maternice len jedno vajíčko. Avšak na to sa v reprodukčnom centre nebral ohľad a všetkým mamičkám vkladali rovnako po dve vajíčka. Nakoniec máme z tej tridsaťpercentnej šance tri zdravé deti, čomu sa, samozrejme, veľmi tešíme.

O počte detí ste sa dozvedali postupne?

Áno, na prvom ultrazvuku bolo vidno jedno, na druhom už dve, čomu som sa veľmi tešila, lebo som vždy chcela dvojičky. Keď sa na ďalšom ultrazvuku objavilo tretie, začali trochu panikáriť, aj lekári, lebo nestáva sa často, že sa jedno vajíčko rozdelí. Ja som dokonca o takejto alternatíve ani netušila. Boli sme zaskočení, ale pomerne rýchlo sme to rozdýchali.

Čo sa dialo ďalej?

Lekári hneď začali skloňovať rizikové tehotenstvo, z čoho som bola veľmi nesvoja, pretože mi nič nebolo, ani bruško som ešte nemala a toto škatuľkovanie vôbec nevplývalo dobre na moju psychiku. Ani známym sme nehovorili, že čakáme trojčatá, lebo každý ma hneď začal ľutovať už pri správe, že čakám dvojčatá.

Nemali ste žiadne problémy?

Samozrejme, neskôr prišli. Nebolo to vôbec pohodové tehotenstvo. Bruško ma veľmi tlačilo – prešla som desať metrov a bola som hotová. V siedmom mesiaci sa mi už zle ležalo, mala som pocit, že mi tvrdne brucho. Bol to však len môj pocit, keďže som bola prvorodička. Preventívne ma v 29. týždni prijali na Kramáre, nasadili mi udržiavaciu liečbu, z ktorej sa mi však veľmi zhoršili pečeňové testy. Vraj to nebola správne nasadená liečba, keďže mi vlastne nič nebolo, ale k tomu sa nikto nechcel vyjadriť. Na Kramároch som ležala tri týždne, a v 33. týždni som išla na vyvolanie pôrodu na Antolskú, pretože deti už nemali v brušku miesto. Rodila som cisárskym rezom, deti boli šesť dní na pozorovanie na JIS-ke a potom – kvôli váhe – ostali ešte tri týždne v nemocnici. Museli mať dva kilogramy, aby mohli ísť domov.

Akú mali dievčatá pri narodení váhu?

1 400, 1 650 a 1 700 gramov.

Máte Lilianu, Nataliu a Victoriu. Vedeli ste, že sa vám narodia tri dievčatá?

Pri prvých dvoch to bolo zrejmé, ale potom už ležali v brušku krížom-krážom, tak to nebolo zreteľne vidieť. Predpoklad bol tri dievčatá, ale mali sme pripravené aj chlapčenské mená.

„Nakoniec máme z tridsaťpercentnej šance tri zdravé deti. “

Navštevovali ste dcérky na neonatológii?

Keďže sme z Modry, do Bratislavy sme za nimi chodili každý deň na dve-tri hodiny. Doniesla som mlieko, ktoré som si odsávala. Päť dní pred prepustením ma hospitalizovali a učila som sa všetky potrebné veci, aby som to doma zvládla.

Bolo to náročné obdobie?

Určite áno, ale bolo to ešte nič oproti tomu, čo prišlo potom.

Obávali ste sa príchodu domov?

Ako prvorodička by som mala obavy aj pri jednom dieťati, nieto pri troch. Nakŕmiť, prebaliť, okúpať – všetko naraz. Prvý rok sme spali asi hodinu-dve denne, mám z tohto obdobia jedno veľké okno. Manžel mi veľmi pomáhal, nebál sa ničoho. Pomáhala aj mama, ale nebola babkou na plný úväzok, keďže je stále aktívna.

Dojčili ste dcérky?

Už v nemocnici som si začala odsávať mlieko, po týždni sme ich skúšali prikladať. Neskôr som dojčila a odsávala, trochu sme to mixovali aj s umelým mliekom. Mlieko som si odsávala štrnásť mesiacov a potom som do dvoch rokov na noc dojčila už len Lilianu, ktorá mala k prsníku najbližšie.

Ako prebieha kŕmenie trojčiat?

Mám takú fotku na Instagrame – idyla a realita. Keď sa na ňu pozriete, pochopíte. Vždy musela minimálne jedna počkať, nič sa nedalo robiť. Nikdy sme neboli traja, aby sme ich mohli kŕmiť naraz.

Mali dievčatá, keďže boli predčasne narodené, nejaké zdravotné problémy?

Absolvovali sme všetky potrebné vyšetrenia a, našťastie, všetko bolo v poriadku.

Victoria a Natalia sú jednovaječné dvojčatá – vedeli ste ich hneď rozoznať, alebo to istú chvíľu trvalo?

Lili mala odmalička okrúhlejšiu tváričku, nebol problém ju odlíšiť. V prípade jednovaječných to bolo ťažšie, ale Viki bola od Nati trochu menšia. Stalo sa, že sme sa pomýlili aj my, ale len výnimočne. Čo sa týka povahových čŕt, Viki a Nati sú si podobnejšie. Ale všetky tri sa majú rovnako rady.

„Lekári hneď začali skloňovať rizikové tehotenstvo, z čoho som bola veľmi nesvoja, lebo mi nič nebolo.“

Keď začne dieťa chodiť, mama musí mať oči aj na chrbte. Ako sa to dá zvládnuť pri troch deťoch naraz?

Nemohla som s nimi chodiť sama von, na ihrisko. Dvaja sme mali čo robiť, lebo každá bola inde. Bývali sme vtedy ešte v rodičovskom dome, dvor sme prispôsobili tak, aby sme ich mohli vypustiť, urobili sme im tam ihrisko a väčšinu času sme trávili tam. Samé nemohli ostať ani sekundu. Do roka sme mali v obývacej izbe veľkú ohrádku. Neviem si to bez nej predstaviť, napriek tomu, že niekto by mohol namietať. To bola obrovská pomoc, bez nej by som nemohla ísť ani na toaletu.

Je dobré byť súčasťou komunity mamičiek dvojčiat a trojčiat na sociálnej sieti?

V čase, keď boli deti malé, bola takáto skupina na Facebooku moja jediná komunikácia so svetom. Určite to má význam, s niektorými mamičkami sme sa aj stretli a doteraz sme v kontakte. S jedným dieťaťom si mamičky môžu sadnúť na kávu, ja som bola rada, keď som ich všetky tri konečne obliekla, dala do kočíka a pratala som sa za humná, kde ani neboli ľudia.

Prečo ste sa vyhýbali ľuďom?

Pretože vedia byť „hlúpi“. Híkajú, pýtajú sa, dávajú nemiestne otázky. Ja som sa chcela v pokoji prejsť, odpočinúť si a nemala som chuť počúvať komentáre na ulici: Ježiš! Trojičky! A to sa vám ako narodili – prirodzene, alebo umelo? Bez opýtania deti odkrývali a vrchol všetkého bolo, keď ma jeden chlap po šesťdesiatke zastavil na ulici s otázkou, či dojčím…

Starostlivosť o trojčatá je náročná nielen na čas, energiu, ale aj na financie. Ako vám pomohla samospráva? Dostali ste pestúnku?

Od nášho mesta sme nedostali žiadnu pomoc. Samozrejme, že by nám vtedy veľmi pomohla. Niektorí ľudia dokonca komentovali, na aké peniaze si pri troch deťoch prídem, ale pravda bola taká, že som dostávala minimálny rodičovský príspevok a na všetky tri to bolo spolu tristo eur.

„V čase, keď boli deti malé, bola skupina na Facebooku moja jediná komunikácia so svetom.

Dokedy ste ich obliekali rovnako?

Do istého veku, asi do šiestich rokov, mali rovnaké oblečenie, ale aj sa chceli rovnako obliekať. Bolo to praktické, lebo pri kupovaní oblečenia som nemusela toľko rozmýšľať a išlo to rýchlejšie. Malo to aj ďalšiu výhodu – keď sme boli vonku, hneď som ich vedela identifikovať. Keď začali chodiť do školy, chceli sa odlíšiť. Do prvej triedy si každá vybrala inú tašku. Aj na túto tému som si vypočula zopár rád od „odborníkov“. To nie je dobré, aby sa rovnako obliekali. Každá by mala byť samostatná… Podľa mňa je najlepšie nechať to na deti a ony sa samé rozhodnú.

Kedy ste sa vybrali prvý raz na dovolenku?

Keď mali jedenásť mesiacov, išli sme ku kamarátom na chatu. Bol to pre mňa skutočný oddych, lebo tam bolo viac dospelých ako detí.

Ako zvládali dcéry nástup do škôlky?

Keď mali dva roky a sedem mesiacov, začali chodiť do súkromnej škôlky. V lete sme boli doma a potom od septembra nastúpili do štátnej. Boli zvyknuté na režim – bez neho by sme doma nemohli fungovať. Samozrejme, ranné lúčenia boli dlhšie – keď začala jedna plakať, pridala sa druhá. Keď mali ísť do škôlky, veľmi som sa tešila, že sa budem môcť konečne realizovať, ale potom mi bolo smutno a nevedela som sa dočkať, kedy po ne pôjdem.

Začali ste aj pracovať?

Áno, som fotografka. Nemôžem však brať toľko práce ako predtým. Väčšinu mojej práce tvorili svadby a keď človek vypadne na tri roky, vracia sa mu do toho kolotoča ťažšie.

Čomu sa vo voľnom čase dievčatá venujú?

Do školy začali chodiť počas pandémie, takže prvú a druhú triedu sme sa učili doma. Bolo to veľmi náročné obdobie. Bola som učiteľka, kuchárka a upratovačka zároveň. Keďže som chcela, aby nič nezameškali, dávala som do toho všetko. V tom čase na krúžky nebol priestor. V štvrtej triede začali chodiť na ZUŠ-ku. Lili si vybrala klavír, Nati chodí na bubny a Viki na výtvarnú. Okrem toho chodia raz do týždňa na gymnastiku a angličtinu.

Foto: Katarína Bitter Gavorníková, archív L. Slugeňovej